Ako som sa dostala do historického filmu

Pred pár týždňami som napísala článok o tom, že by sme si mali plniť sny. Spomínala som tam, že keď som bola malá, tak som chcela byť herečkou a že sa to vo mne opäť (trochu) prebudilo. Začala som si teda jedným očkom pozerať nejaké mini herecké úlohy ako komparz.

A čo vy? Plníte si svoje sny?

Reagovala som teda na pár inzerátov a zavolali ma na natáčanie seriálu, ktorý momentálne frčí v telke a v ktorom hrajú aj naši známi slovenskí herci. Užila som si svojich 5 minút slávy. Scéna sa odohrávala v steakovom house a dokonca som si aj trochu pochutnala na jedle, čo nám dali.

Konečne som reálne videla, ako to vyzerá v zákulisí. Plno rôznych tematických miestností, kde sa natáčajú rôzne scény, všade samé káble… Bolo to celkom magické. Počas prestávky som si všimla ako štáb využil príležitosť a oddychoval v “cukrárni” či v “hoteli” na pohovke..

Prvýkrát na natáčaní ako komparz

Na druhej strane vám musím povedať, že som trochu sklamaná, že sa k nám zvláštne správali. Nedali nám poriadne informácie a inštrukcie. A keďže som bola prvýkrát na natáčaní, tak to bolo pre mňa všetko nové a mätúce. No napriek tomu to ako celok hodnotím pozitívne.

 

Potrebujeme vás na natáčanie filmu

Následne po mojom komparzovom debute som bola dosť pracovne vyťažená. Stále som pracovala ako letuška (v Prahe) a riešila som nejaké ďalšie projekty, takže som nereagovala na žiadne inzeráty.

Preto ma veľmi prekvapila sms, ktorá mi prišla na české číslo, ktoré veľmi nepoužívam. Schmatla som mobil a čítam: „Dobrý deň, potrebujeme vás OPÄŤ na natáčanie filmu…“

Zvláštne. Nikde som nebola a ani som sa nikam nehlásila. Odpísala som im: „Dobrý deň, dostala som od vás správu, že ma opäť potrebujete na natáčanie filmu. Bohužiaľ, som na žiadnom natáčaní nebola. Tak ste si ma pravdepodobne pomýlili a chceli ste túto správu napísať niekomu inému…“

„To nevadí, že ste neboli. Patrilo to vám. Je to ponuka.“

Wau, čože? Skvelé.

 

Jupí, budem súčasťou historického filmu

Musím sa vám priznať, že ma to ozaj potešilo a milo prekvapilo. Spomenula som si, že som dávnejšie reagovala na jednu ponuku od ich agentúry. Vtedy si ma nevybrali. Teraz som im (asi) prišla vhod.

Keďže išlo o historický film a potrebovali na mňa nájsť vhodné kúsky oblečenia, tak som sa musela zúčastniť aj kostýmovej skúšky. Bola som nervózna a vzrušená. Nevedela som, čo od toho čakať. Nevedela som, ako to prebieha.

Prišla som do hlavnej budovy televízie asi o 15 minút skôr. Snažím sa všade chodiť radšej skôr, pre prípad, že by sa stalo niečo neočakávané. Mladý chalan na recepcii si ma poznačil v zozname a povedal nech si sadnem a čakám.

Išla som na toaletu. Keď som z nej vyšla, tak som už len videla chrbty mojich budúci kolegov, ako odchádzajú. Trochu som sa zľakla či som nebola na wc príliš dlho, ale hodinky ukazovali, že mám ešte 10 minút. V inštrukciách mi povedali, aby som určite prišla včas, pretože máme presne stanovený priestor na skúšku.

Hovorím pánovi z bezpečnostnej služby: „Tiež som prišla na kostýmovku, bola som na toalete.“

Preruší ma a hovorí: „Za chvíľku pre vás prídu zase. Berú si vás na etapy, aby vás tam nebolo naraz veľa.“ Chápavo prikyvujem hlavou.

Asi po 30 minútach pre nás prišla koordinátorka. Doľava, rovno, doprava, stáť, ísť, zase máme stáť. Uff, cítim sa trošku ako cvičená opička. Neviem, čo sa deje a kam nás berú.

Po chvíli ukázali na 3 z nás a povedali im, že majú ísť s nimi do maskérne. My ostatní sme si mali ísť sadnúť do druhej budovy a čakať. O chvíľku sa kolegovia vrátili a prisadli si k nám. Potom tam vzali ďalších. Vrátili sa. A ďalších… Niektorým začali vypisovať nejaké papiere a posielať ich o poschodie vyššie.

To mi už prišlo divné. Už len ja s dvomi dámami sme neboli v maskérni. Zabudli na nás? Tak sme spoločne usúdili, že to musíme vziať do našich rúk. Išli sme sa opýtať či tam my nemusíme ísť.

„Vy ste tam ešte neboli? Tak rýchlo poďte so mnou.“

Prebehli sme do druhej budovy a ja som vošla do maskérne ako prvá.

Naskytol sa mi pohľad na pána, ktorý držal hlavu a dorábal parochňu ešte len s polovicou vlasov. Odtrhol od nej zrak a povedal mi: „Krása. Máte pekné vlasy. Môže byť.“

Potom sa postavil a obzeral si staršie dámy za mnou. „Hm, máte trošku kratšie vlasy, ale je to v poriadku. Môže byť.“

Nášmu sprievodcovi so smiechom prezradil: „Vieš, vraveli mi z hora, že by som mal aj niekoho vyhodiť.“

V tom som si spomenula na jednu pani, ktorá sa rýchlo vrátila na recepciu, kým som ešte čakala na rad a zahlásila niečo vo význame: „Tak dnes to nevyšlo, škoda.“ Mala kratšie vlasy ako kolegyňa za mnou.

Po potvrdení, že sme ok, sme sa vrátili do prvej budovy. Vypísali mi papierik s menom, dostala som číslo a poslali ma o poschodie vyššie do kostymérky.

 

Najprv mi musia nájsť vhodný kostým

Postavila som sa do radu a čakala. Neviem koľko to trvalo, stratila som pojem o čase, pretože som sa stále radovala, že budem vo filme. Vošla som dnu. Bola to obrovská miestnosť plná rôzneho historického oblečenia. Videla som pani, ktorá sedela a niečo šila. Ignorovala ma. Pomyslela som si: „Nevadí“ a čakala som ďalej. Zo zamyslenia ma vytrhla otázka mierená na sediacu pani: „Vezmeš si ju?“

Odpovedala: „Nie,“ a ani nezdvihla oči od šitia. Nebrala som si to osobne. Asi mali toho už ten deň dosť. Predsa len boli tri hodiny poobede a ja som mala číslo 58.

„Poďte so mnou,“ povedala mi a milo sa usmievala, „ja vám niečo nájdem.“

Malá ukážka zo ženskej časti kostymérne historického oblečenia (v televízii majú viac miestností na kostýmy)

Položila som si veci, kam povedala. Vyzliekla som si sveter. Tričko a nohavice som si nechala a čakala som, čo sa bude diať.

Prezerala si ma a odhadovala veľkosť. Po chvíľke odbehla. Zatiaľ som sa fascinovane obzerala po miestnosti, sledovala budúcich kolegov, ako im skúšajú oblečenie a stále ma neopúšťala radosť.

Vrátila sa ku mne s pár kúskami oblečenia: „Chcem vám nájsť niečo pekné. Dúfam, že vám to bude dobré. Máte krásne veľké prsia a nechcem ich skrývať,“ sprisahanecky na mňa žmurkla a usmiala sa.

Rozopla bielu košeľu a držala ju, aby som do nej mohla vkĺznuť. Cítila som sa ako v kazajke, pretože zapínanie mala vzadu a nemala žiadny výstrih. V strede sa jej ju nepodarilo zapnúť. Trochu mi odľahlo, pretože mi nebola moc pohodlná, aj keď bola naozaj pekná. Celkom by sa mi páčilo obliekať sa takýmto štýlom, ale nebaví ma tráviť čas nákupmi. Nakupovať idem, keď to už fakt potrebujem.

Skúšala mi jeden kabátik. Ten bol tiež veľmi utešený. Ach, tie moje prednosti. Niekedy ma fakt štvú. Ani to mi nevie zapnúť. Nerobila si z toho ťažkú hlavu, komentovala to so slovami a smiechom: „Nevadí. To by ma poslali niekam, keby som vám to nechala. Natáčate v lete.

Trochu smutne som jej odpovedala: „No hej mávam s tým problémy.“

Ona len kývla rukou, že nech sa nebojím, určite niečo nájde. Nevzdávala sa. Sledovala som ju, ako prehľadáva vešiaky s oblečením. Poznamenala: „Viete už nám toho moc neostalo, už je to tu prebraté,“ a ukázala na pripravené kostýmy na zajtrajšie natáčanie. Ja som išla na natáčanie až o týždeň. Malo by nás tam byť okolo 150 komparzistov.

Víťazoslávne vykríkla. Prišla s krásnou bledozelenou blúzkou s čipkami. Natŕčala som ruky, obliekla ma a zapínala vzadu. Ani táto nemala výstrih. Možno je trošku pohodlnejšia. „Kúsok vám chýba, ale to nevadí. Dá sa povoliť. Upravím vám ju. Vyzeráte v nej skvele. Pasuje vám k očiam,“ spokojná sama so sebou sa usmievala a obdivovala ma.

Obliekla mi horčicovú sukňu dlhú až po zem. Bola ťažká. Odstúpila, aby sa na mňa mohla pozrieť z diaľky. Nezdalo sa jej to. Išla opäť niečo hľadať. Začínala som sa trochu blbo cítiť, že má so mnou veľa práce. Stále na mňa niečo hľadala. Musím skonštatovať, že vyzerala, že bola vo svojom živle a že ju to náramne bavilo. Bola som pre ňu výzva.

Nadšená mi ukazovala, čo sa jej podarilo uloviť. Tmavo modrú sukňu, k tomu klobúk a opasok. Sukňa sadla dobre.

„Ešte vám chýbajú topánky, kabelka a rukavičky. Bez rukavičiek by ste nemohli ísť na spoločenskú udalosť,“ vysvetľovala mi, zatiaľ čo sa prehrabávala vo veľkej škatuli plnej všelijakých rukavičiek a ja som si skúšala topánky. Hneď prvé boli dobré. To ma potešilo. Konečne niečo sedelo hneď.

„Táto kabelka už niečo prežila. Je to dobový originál,“ ukazovala mi ošumelú kabelku a podávala mi ju.

„Myslím, že sme hotové,“ spokojne sa usmievala a poriadne si ma prezerala, aby sa uistila, že jej nič neušlo. Dohodli sme detaily, čo si mám priniesť a čo upraví. Všetko mi pobalila, priložila môj lístok s menom i číslom kostýmu a zavesila to na vešiak.

Poďakovala som sa jej za skvelú prácu, príjemný čas a rozlúčili sme sa. Pomyslela som si: „Dúfam, že ma bude ona obliekať v deň natáčania.“

Musím vám povedať, že bola úplne božská. Bolo to úžasné. Takto vyzerá človek, ktorý má rád svoju prácu a ľudí.

Selfie z toalety počas prestávky v deň natáčania 🙂

 

Nastal deň natáčania

Večer pred natáčaním mi pípla sms s info, že mám byť v televízii o druhej poobede a PS-kom, aby sme si doniesli aj niečo pod zub. To bolo milé. Hneď som si išla niečo pripraviť. Bude to dlhý deň.

Prišla som do televízie opäť trochu skôr. Zapísala som sa na recepcii, aj u koordinátorky a čakala som. Po pár minútach nás zhromaždili a odprevadili do kostymérky. Teraz to išlo oveľa rýchlejšie ako na skúške. Čakala som v ženskom rade. Trochu ma sklamalo, že ma neobliekala tá slečna, čo prvýkrát.

Nechápem ako mohli kedysi takto fungovať. Na tej blúzke máte milión gombíkov,“ komentovala pri obliekaní. „Vtedy mali panie pomocníčky, ktoré ich obliekali,“ zakontrovala som jej a zasmiali sme sa.

Uff, ten opasok mi bol zrazu dáky tesný. Našťastie bola pani kreatívna a zohnala mašličku, ktorá zakryla zicherku, aby ma opasok netlačil a mohla som ho mať voľnejšie.

Ešte som dostala kabelku s rukavičkami do jednej ruky a klobúk do druhej. Topánky som si mohla nechať svoje. Nachystaná som sa vybrala o poschodie vyššie do maskérne.

Chlapi boli veľmi elegantní v tých oblekoch, žaketoch či frakoch (snáď som sa trafila do názvov, nevyznám sa v tom veľmi). Mužov bolo podstatne viac ako nás žien. Niektorí s klobúkmi, iní bez ale väčšina s fúzikmi, ktoré im rôzne vyčesávali a tvarovali.

„Žena s klobúkom?“ pýtala sa vizážistka. „Ja,“ odpovedala som a šla som za ňou. Už som bola aj tak na rade.

Waau. Asi 20 stolčekov tam bolo vedľa seba. Zrkadlá, nátačky, hrebene, sponky… všetko možné.

„Toto bude rýchle. Všetky vlasy schováme. To ste teda vyhrali s tým klobúkom,“ hovorila so smiechom.

Škoda, dúfala som, že mi spravia nejaký parádny účes ako tej slečne, čo sedela oproti mne. Ani som sa nenazdala a bola som hotová. Ani fotku som tam nestihla spraviť.

Toto je fotka z maskérne po skončení natáčania, keď som bola vrátiť sponky z vlasov. Už bolo skoro všetko preč.

„Iba účes robíte? Make-up sa nerobí?“ pýtala som sa jej s nádejou v hlase.

„Nie, make-up nerobíme.“

„Aha, to som nevedela. Ja som si radšej nedala make-up, lebo som si myslela, že všetko máte pod palcom.“

„To je dobre, že ste si nedali. Musíte vyzerať prirodzene.“

V duchu som si trochu nadávala, že som si mohla niečo hodiť to tašky, aby som si dala jemnú vrstvu. Vyšla som z miestnosti a jedna staršia pani ma pochválila: „Máte krásnu blúzku.“ Potešilo ma to.

 

Kam mám ísť, ak som oblečená?

Vôbec som nevedela, kam mám ísť. Nemala som žiadne informácie. Našťastie, som zbadala koordinátorku, tak som sa jej zbehla opýtať, kam mám ísť, keď som už oblečená

„Môžete ísť so mnou na recepciu,“ povedala to takým tónom, akoby som ju otravovala a také tempo nahodila, že som jej nestačila. Musela by som bežať, čo som teda v pláne nemala. Tak som spomalila a išla svojou rýchlosťou. Viem, kde je recepcia.

Aj tak tam mala ešte jedného týpka, ktorý do nej hustil. Práca s ľuďmi je ťažká, ale keď som nemala základné info, tak som sa musela pýtať. Väčšinu vecí, čo som vedela som zistila z rozhovorov kolegov.

Na recepcii sa to už začalo celkom zbierať. Kolegovia komparzisti sa vo veľkom fotili a vznikali tam rôzne skupinky, ktoré sa poznali z iných natáčaní.

Čakáme a čakáme

Čakáme a čakáme

Začula som, ako sa dvaja chlapi bavia medzi sebou, že: „Určite budeme natáčať do nejakej 2-3 rána, pretože je to posledná scéna a budeme hrať hostí na obrovskej oslave.”

„Môžem sa opýtať, odkiaľ máte tieto informácie?“ zapojila som sa do ich rozhovoru. Vysvitlo, že si TO len mysleli. Mne to bolo v podstate jedno, pretože som bývala kúsok a mala som v pláne ísť domov pešo.

Keď kolega zistil, že som Slovenka, tak sa riadne rozhovoril. Ak o tom neviete, tak Čechom (je jedno či ste žena alebo chlap) sa veľmi páči slovenčina a radi ju počúvajú. Vždy sa snažia aj niečo po slovensky povedať, čo mi príde vtipné ale na druhej strane milé. On nebol výnimka.

Našu konverzáciu prerušil jeden pán a opýtal sa ma či sa môže so mnou odfotiť. Pozrela som sa naňho, nemal na sebe ani kostým. Veľmi slušne som odmietla, že: „Prepáčte nerada sa fotím.“ (Je to pravda.) Keby sa ma túto otázku opýtal niekto v kostýme, tak by som (asi) neodmietla.

 

Musím vám niečo vysvetliť

Trochu odbočím, pretože vám chcem vysvetliť, prečo som fotenie odmietla. Veľakrát sa mi kvôli mojim prednostiam stali rôzne nepríjemnosti. Nie, nesťažujem sa na ne. Som na ne hrdá. Aj mňa fascinujú, takže sa chlapom vôbec nečudujem, že od nich niekedy nevedia odtrhnúť zrak.

ALE strašne mi vadí, ak sa so mnou chce fotiť neznámy človek a nemám z toho dobrý pocit, nie je na to vhodná doba, zachytím v jeho pohľade niečo nepríjemné, a hlavne, ak mám na sebe niečo obtiahnuté. A to najdôležitejšie, ak nemám k tomu dobrý dôvod. Pán vyššie ma prerušil v konverzácii s kolegom a len-tak sa chcel so mnou fotiť. Prečo? Keď sa mi na tom niečo nezdá, tak odmietam.

Prečítajte si článok o tom, ako nás s kamoškou prenasledovalo pár chalanov, pretože sa chceli so mnou odfotiť (vyslovene povedali, že iba so mnou, to bolo dosť nepekné od nich), ako ma turisti na turistickej pláži v cudzej krajine otravovali tiež, ako sa týpek v Bratislave zastavil a čumel mi na prsia pokým som neprešla, ako po mne vykrikovali blbé narážky, ako mi povedali: „Sodoma gomora“… a ako mi na rande týpek prezradil, že sa mi nedokáže pozerať do očí, a keďže mi nechce čumieť na prsia, tak sa radšej nebude na mňa pozerať vôbec. Tých príhod je podstatne viac. Sem-tam to nedá ani ženám a rozoberajú ich tiež.

Polosrandovne: Ak by tento môj článok náhodou čítal niekto, kto pracuje v nejakej firme, ktorá sa zameriava na výrobu spodného prádla či plaviek väčších rozmerov s moderným nádychom, tak ma môžete kontaktovať, možno by som mala záujem o spoluprácu 🙂  Mám problémy zohnať niečo vhodné a zároveň pekné (plavky som hľadala dva roky a ďalšie som si dala radšej ušiť na mieru) a okrem toho je to často aj celkom drahý špás.

 

Späť k recepcii a k čakaniu

Potom sa so mnou snažil naviazať kontakt ďalší týpek. Na jednej strane je to lichotivé, že sa so mnou chcú ľudia rozprávať, no na druhej strane ma to trochu vyrušovalo pri čítaní knihy Tradície na Slovensku (toto je partnerský odkaz). Vzdelávam sa, aby som sa pripravila na môj nový projekt Rozcestujme Slovensko, ktorý chystám. Už onedlho vám poviem viac.

V duchu som si hovorila, že: „Už by nás konečne mohli vziať na miesto natáčania.“ Okolo 17-tej odišla prvá várka komparzistov. Neskoro som si všimla, že ľudia odchádzajú. Mňa už zastavili so slovami: „Pre vás príde ďalší autobus za pol hodinu.“

Stretla som pani zo skúšky. Zistila som, že je to Slovenka ale už mnoho rokov žije v Čechách so svojím manželom. Prezradila mi: Pracujem ako komparzistka už 5 rokov a robím to kvôli peniazom. Kto povie, že to robí kvôli umeniu klame.“

Na to som jej povedala: „Podľa mňa to nie je ktovieako dobre platené. No, na druhej strane zase viac menej „za nič“ si niečo privyrobíme. Keďže som úplný nováčik a som druhýkrát v živote na natáčaní, tak som tu naozaj len zo zvedavosti a peniaze moc neriešim. Aj keď priznávam, že je to príjemný bonus. Predsa len každého čas niečo stojí. Mrzí ma však, že väčšinu času len na niečo čakáme a pociťujem chýbanie informácií. Niekedy som fakt stratená.“

Na to chápavo prikyvovala a priznala, že som ešte príliš nová, že neskôr uvidím, čo a ako. Prezradila, že aj jej manžel a aj syn pracujú ako komparz. Jej syn sa dokonca dostal aj k dobre platením komparzovým rolám a bol natáčať aj v zahraničí. „Tam sú už iné peniaze, ale je to naozaj veľmi namáhavé. Často sú na pľaci od rána do večera niekoľko dní po sebe.“

Popri tom, ako sme kecali sme sa začali presúvať k autobusu, ktorý mal onedlho prísť. Neprišiel. Čakali sme vonku v zime (bol december, tesne pred Vianocami). Nechcela som ísť späť do budovy, pretože som sa už chcela konečne presunúť na miesto natáčania. Druhý autobus prišiel až okolo 18-tej a hneď po ňom aj tretí. Zhovorčivá teta išla do dvojky. Ľudia sa pchali a predbiehali, tak som išla do trojky.

 

Hurá, ideme na miesto natáčania

Kto vie, kto si vedľa mňa sadne. Spomenula som si na jedného chlapíka, ktorého som si všimla, že si ma aj ďalšie kočky prezeral, keď sme čakali na účesy. „Len nech si ten vedľa mňa nesadne, prosím,“ veruže si sadol. Zákon schválnosti. Zle som formulovala svoju prosbu.

Chcel sa so mnou rozprávať. Musím ho pochváliť, že sa fakt snažil nadviazať kontakt zaujímavým spôsobom. Mne sa však nechcelo hovoriť, chcela som byť v tichu s mojimi myšlienkami. Zdvorilo som mu odpovedala na jeho poznámky veľavravným: „Áno,“ „Hm,“ „Neviem.“  Našťastie, si uvedomil, že mi moc do reči nie je. Áno, chlapi to majú s nami ženami niekedy ozaj ťažké.

Po dlhej a náročnej ceste večernou Prahou sme sa dostali na miesto natáčania. Išli sme si zložiť veci do veľkej miestnosti, niečo ako pivnica. Kto bol hladný si tam mohol kúpiť rezne s chlebom. Zdá sa mi, že sme tam mali vodu či čaj zadarmo. Do dobovej kabelky som si dala mobil a doklady (pre istotu).

Približne o 19-tej nás začali zvolávať na natáčanie. Už som sa nevedela dočkať. Vkročila som do sály. Bola tam veľká kamera na koľajniciach, pódium, stoly s občerstvením.

Všetci komparzisti sme sa tam zhromaždili. Prehovorila k nám pravá ruka režiséra (pomocná režisérka): „Predstavte si, že ste v roku 1917….“ (Nechcem vám prezrádzať dej, ale prezradím vám, že išlo o film Rašín. Pozrite si ho a dozviete sa viac. Možno ma tam aj uvidíte.)

Niekoľkokrát sme si to skúsili na nečisto. Jeden herecký výstup dokonca zrušili, pretože sa herec stále mýlil. Škoda, ten pán mal dobrý hlas a ozaj sa snažil. Asi ešte nemal toľko skúseností a nervozita sa na ňom prejavila. Hľadali aj náhradu namiesto neho, ale nepodarilo sa im to.

Počas toho, ako sa režisér a ostatní pracovníci dohadovali na detailoch, medzi nami prechádzali maskéri i kostyméri a kontrolovali nás. Niekomu upravili účes či niečo doplnili.

Myslela som si v duchu: „Aj mne niečo upravte.“ Veruže upravili. Dostala som brošňu na blúzku. Slečna mi povedala: „Niečo mi tam chýbalo. Teraz je to dokonalé.“ Tešila som sa ako malé dievčatko. Niekedy mi ku šťastiu stačí málo…

Počas hluchých miest, keď sme nič nerobili a čakali, čo sa bude diať sa dav prirodzene rozhovoril a niekedy ho bolo ťažké utíšiť. „Uvedomte si, že ste teraz v práci. Keď vám hovoríme inštrukcie, tak počúvajte a všetci odložte mobily!“ Dosť nahnevane nám povedala pomocná režisérka. Zorganizovať taký dav nie je úplne jednoduché.

Hluché miesta – mini prestávky nastávali celkom často a niektorí boli už dosť netrpezliví. Ja som sa bavila pozorovaním ľudí. Kto sa ako správa, kto, čo hovorí, akú má reč tela. Je to fascinujúce. Sledovala som, ako sa muž snaží o priazeň mladej dámy. Tá sa s ním teda riadne zahrávala. Predvádzal sa. Ďalší naďalej potajomky fotili. Iní sa stále pohybovali, aj keď sme mali stáť. A tak by som mohla pokračovať.

Scénku sme konečne natočili aj na ostro. Pre istotu aj 2 či 3-krát. Nasledovala oficiálne vyhlásená pauza. Potešila som sa. Bola som už hrozne smädná a boleli ma nohy. Všimla som si, že niektorí kolegovia to už nevydržali a nenápadne si pochutnávali na vystavených dobrotách, ktoré boli súčasťou scénky.

Po pauze sme pokračovali ďalšou scénou. Mali sme spievať českú hymnu. Uff, s tým som teda nerátala. Našťastie, som sa ju počas skúšky trošku naučila a bola som schopná (verím tomu) otvárať ústa ako-tak dobre.

 

Natáčanie sa chýli ku koncu

„Hurá, zvládli sme to. Dotočili sme,“ povedali nám. Nasledoval obrovský potlesk a nadšené výkriky, ktoré sme si skvele nacvičili počas natáčania.

Rýchlo som vytiahla mobil, že bez fotiek predsa nemôžem odísť. Na začiatku, predtým, ako nám „vynadali“ sa mi toho teda moc nepodarilo nafotiť.

Niektorí kolegovia si išli vypýtať aj autogram

Nemám fotku samej seba, kde mi vidieť celý kostým. Preblesklo mi hlavou: „Teraz alebo NIKDY.“

Komparzisti rýchlo odchádzali zo sály a ja som hľadala niekoho, kto ma cvakne. Zastavila som jedného pána, ktorý hral gardistu (dnešného policajta). „Odfotíte ma, prosím?“

Čo myslíte, pristane mi tento kostým?

 

Fotil až dokým som nebola spokojná. Nebojte sa, netrápila som ho dlho.

Potom nasledovala otázka: „Odfotíte aj vy mňa a pošlete mi fotky? Nemám tu mobil.“

Pri dverách, ako sme odchádzali z miestnosti sa ma ešte opýtal: „Dáme si aj jednu spoločnú fotku?“ trošku som zamrzla a rozmýšľala. Fakt sa nerada nefotím a hlavne s cudzími ľuďmi. „Takú komparznú?“ doplnil.

„Ok, dáme,“ privolila som. Myslím, že sa vydarila. Čo si myslíš ty? (Dovolil mi ju zverejniť. Pýtala som sa.)

Komparzová s Radkom, ktorý hral gardistu

Na druhý deň som Radkovi poslala fotky. Skontaktoval sa so mnou, aby mi poďakoval. Všimol si, že mám blog a rada píšem, tak mi prezradil pár info o jeho projekte o cestovaní, ktorý chystá. Jeho projekt vyzerá zaujímavo. Možno vám o pár týždňov prezradím viac. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Verím, že sa mi onedlho opäť naskytne príležitosť dostať sa na nejaké zaujímavé natáčanie. Celkom ma to baví (viete, že dlho neobsedím) a bonusom je, že tam môžete stretnúť fajn ľudí.

Odporúčam vám vyhľadávať príležitosti a dať šancu im aj sebe. Na mojom príklade vidíte, že aj malý krok (dávnejšie som reagovala na inzerát) vám môže priniesť skvelú možnosť sebarealizácie a vystúpenia z komfortnej zóny. To je to, čo nás posúva ďalej. Máte na to (po čom túžite) aj vy, len si musíte DAŤ šancu.. a niečo pre to urobiť. Držím vám palce.

PS: Budem rada, ak sa podelíte o svoje skúsenosti a napíšete mi dole do komentárov, ako sa vám darí s plnením vašich snov.

Vydajte sa na cesty spolu so mnou aj VY!

Kliknite sem a získajte e-knihu Neposedná cestovateľka, v ktorej nájdete 20 nevšedných príbehov z túlania sa svetom. Môžete sa tešiť na príbehy z Indonézie, Maroka, Turecka, Vietnamu, Čile, Spojených arabských emirátov, Litvy, Poľska či Argentíny. Dobrodružstvo čaká. Pridáte sa?

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)