Aký bol môj rok 2020…

Rok 2020 mal byť mojím najlepším rokom života, aj preto, že som sa konečne odhodlala splniť si svoj najväčší sen, ktorým je cesta okolo sveta.

V januári som dostala nový diár, do ktorého som si nalepila obrázky vecí, ktoré chcem dosiahnuť v roku 2020. Napísala som si k nim: „Tento rok bude prelomový.“

V podstate trochu aj bol, ale tak inak…

 

1. Prvýkrát som navštívila Južnú Ameriku

20. januára som letela z Prahy do Buenos Aires a prvýkrát som sa tak ocitla v Južnej Amerike.

Toto sú moje TOP prvýkrát v Južnej Amerike:

– Navštívila som tieto tri krajiny – Argentínu, Čile a Uruguaj (najviac sa mi páčilo v Cabo Polonio).

– Videla som kolibríka počas raňajok na terase v La Paloma v Uruguaji, bola to riadna idylka.

– Vo voľnej prírode som videla uškatce a tulene.

Tulene a uškatce sa vyhrievajú na skalách v Cabo Polonio

– Videla som aj pštrosa (na fotke ho treba trochu hľadať), argentínsku lamu, argentínskeho psa či pásavca (z neho som sa najviac tešila)…

– V prirodzenom prostredí som videla aj tučniaky, ktoré sa medzi nami dokonca aj prechádzali.

– V paleontologickom múzeu v Trelew som sa dotkla ozajstnej kosti dinosaura starej 10 miliónov rokov (bolo to povolené :)).

– Spadla som v sprche. Keďže som si veľmi rozrazila ruku, tak som musela ísť do nemocnice s mojím argentínskym kamošom (ala. couchsurferom) Danielom a vyslúžila som si 3 štichy – prvýkrát som bola šitá.

– Navštívili sme aj najjužnejšie MESTO sveta Ushuaia v Argentíne – nazývajú ju aj mesto na konci sveta. Z Ushuaia sa chodí na plavby na Antarktídu (raz sa aj tam dostanem). V Čile radi hovoria, že najjužnejšie miesto je Puerto Williams. Avšak Puerto Williams má asi iba 2 000 obyvateľov a nemá mestskú infraštruktúru.

– Videla som ľadovec Perito Moreno, ktorý je tretím najväčším ľadovcom v Južnej Amerike. Bolo to niečo neskutočné. Zistila som, že ma fascinujú ľadovce.

– Kúpili sme si letenky na Veľkonočné ostrovy, avšak kvôli korone boli zrušené a namiesto ostrovov som letela späť na Slovensko.

V Južnej Amerike som strávila úžasných 66 dní. Bohužiaľ, sa moja cesta kvôli korone skončila skôr. Pamätám si, ako sa ma mama ešte pred cestou pýtala: „Nerozmyslíš si to? V Číne je nejaký vírus.“

A moja odpoveď bola: „To je ďaleko.“

Síce to bolo pomerne ďaleko, ale bohužiaľ, si našla cestu aj k nám. Keďže sa situácia v Argentíne menila zo dňa na deň a dokonca niekedy aj z hodiny na hodinu a nevedeli sme, čo sa bude diať a koľko tá situácia bude trvať, tak som sa rozhodla vrátiť sa späť na Slovensko.

korona situácii v Argentíne (kliknite sem), ceste späť na Slovensko (kliknite sem)štátnej karanténe (kliknite sem) som natočila aj videá. Pozrite si ich! 🙂

 

2. Letné dobývanie Tatier

Keď som predýchala smútok z predčasného návratu domov, tak som sa zamerala na prácu. Mám to šťastie, že pracujem z domu a o prácu som neprišla. Dokonca môžem povedať, že sa nám tento rok darilo veľmi dobre.

V lete sa situácia trochu upokojila, a keď mi Kenny, môj cestoparťák a kolega, napísal či sa chcem zapojiť do výzvy Doby Tatry, tak som dlho nemusela uvažovať. Povedala som: „Áno.” Mňa fakt netreba veľmi presviedčať, heh.

Bola som rada, že uvažoval rovnako a tiež chcel zdolať obe výzvy, aby to malo ten správny šmrnc. Predsa nebudeme trochárčiť. Našou úlohou bolo teda dobyť 15 štítov za 3 mesiace.

Povedali sme si: „Veď to nemôže byť také ťažké…“

Noooo…

Na začiatku sme išli pohodovým tempom a dávali sme dva štíty za 1-2 týždne. Potom sme zistili, že to takým tempom nebudeme stíhať.

Nastal september a my sme museli pritvrdiť. Kenny stále sledoval počasie a všetko sme výzve prispôsobovali. Prácu, osobný čas… Niekedy aj na úkor spánku (pretože nebývam/e tak blízko). Pracovala som aj po nociach alebo som si privstala, aby bolo všetko spravené a ja som mohla ísť „behať“ po horách.

Výhľad z Bystrej

Keďže sa koniec výzvy rýchlo blížil a nás ešte čakalo 5 tých najnáročnejších „kopčekov“, tak sme sa hecli a za 8 dní sme ich zdolali. Bola to (pre nás) pekná makačka.

Na poslednom výstupe sa nám hory chceli predviesť, tak nám pripravili pekný guláš počasia – hmla, zima, vietor, dážď, teplo… Veď sme predsa nemohli mať stále iba slnečno.

Musím sa priznať, že všetky štíty boli mojou premiérou. Navštívila som ich prvýkrát…

Som rada, že som sa, konečne, dostala aj na preslávené Rysy. Myslela som si, že je to len priveľa kriku za nič.

Ale musím uznať, že je to pekná túra s krásnymi výhľadmi a ešte jej pridalo body aj to, že som mohla ísť na najvyššie položené WC-ko na Slovensku.

Som šťastná, že sme to zvládli a za 3 mesiace sme zdolali 15 štítov (9 v Západných Tatrách a 6 vo Vysokých Tatrách). Fakt som si to užila a viem, že bez výzvy by som tie všetky štíty nenavštívila.

Každý otlak, skoré vstávanie, pot, premáhanie sa, úpal, svalovica.. stálo za tie krásne výhľady a spomienky, ktoré máme.

Čerešničkou na torte sú ešte aj medaily a zlatý odznak, ktorý sme si splnením výzvy zaslúžili.

 

3. Radosti a starosti bežného života

V auguste som stihla absolvovať rozlúčku som slobodou, kde ma poštípala osa a aj svadbu (nie moju :D).

Pokazil sa mi nový telefón, ktorý som si kúpila na cestu okolo sveta. Keď mi ho zo servisu vrátili, tak nefungoval. Musela som ho reklamovať zase. Je koniec roka a stále ho nemám doma. Príbeh o telefóne nebudem radšej písať, pretože by som sa rozčúlila :D.

Dôvod, prečo vám však o tom píšem je ten, že som si naň poctivo 8 mesiacov natáčala 1 sekundu z môjho dňa, pretože som chcela pokračovať v tradícii – v robení spomienkových videí.

Viac sa dozviete v článku: Vytvorte si film svojho života vďaka JEDNEJ sekunde denne. Tu je návod, ako na to.

Opustená niklová huta v Seredi

Taktiež som sa začala opäť venovať môjmu osobnému projektu – blogu o Slovensku.

Zatiaľ som rozbehla Instagram (sledujte Zažime Slovensko na tomto odkaze) a postupne vytvárame aj novú webstránku.

Navštívila som aj niekoľko zaujímavosti, ktoré mám v okolí. Cestovala som teda viac po Slovensku.

Veľa ľudí sa ma pýtalo: „Nechýba ti cestovanie? Nechceš ísť niekam?“

Áno, chýba, ale mňa nebaví cestovať, keď sa situácia stále mení a sú rôzne obmedzenia (zatvorené turistické atrakcie, zaujímavosti, reštaurácie…). Nemusím to mať za každú cenu.

 

4. Napísala som svoju prvú (e)knihu

dlhšiu dobu som mala v hlave, že chcem napísať (e)knihu. Mám ich rozpísaných niekoľko… už len trebalo rozhodnúť, ktorú dokončím ako prvú.

Rozhodla som sa, keďže pracujem v oblasti vzťahov, že spíšem moje skúsenosti zo zoznamovania sa s chlapmi. Spísala som mojich 10 najlepších a 10 najhorších stretnutí s mužmi, ktoré som doplnila praktickou a podrobnou sekciou, čo chlapi robili dobre a čo zle (z môjho pohľadu ženy).

To je predsa to, čo by mužom mohlo pomôcť (viem to po skúsenostiach zo živých tréningov pre mužov, na ktorých som bola).

Povedala som o svojom nápade aj môjmu šéfovi a kamarátovi Michalovi Kopeckému (môžete ho poznať z www.chlapa20.sk alebo www.zenasnov.sk) a jemu sa to zapáčilo! Vďaka tomu ju teraz môžete (pomyselne) „držať vo svojich rukách“ už aj VY.

Som neskutočne rada, že som sa dostala do Michalovho tímu a že to spolu ťaháme už od roku 2014. Ďakujem mu, že mi dal príležitosť realizovať sa a pomáha mi (ako aj moji super kolegovia :)). Veľa som sa za tú dobu naučila.

IBA PRE CHLAPOV: Ak chceš získať aj ty moju prvú (e)knihu a zistiť, ako zaručene (ne)zbaliť ženu, tak ju nájdeš na tomto odkaze.

Pochválim sa, že za 3 dni som predala 104 kusov, čo považujem za krásny úspech, keďže ma nikto ešte nepozná.

Rozhodla som sa vytvoriť ešte jednu verziu, ktorá bude zameraná iba na príbehy a nebudem tam vzdelávať, aby si ju mohli prečítať aj ženy (už onedlho). 🙂

 

5. Ja som najdôležitejšia

Posledných pár mesiacov som veľmi veľa pracovala a nejak sa to na mne odzrkadlilo.

Mala som silné pocity nechute a odporu k práci. Chcela som so všetkým skončiť.

Veľmi ma trápilo, že mám dva súkromné projekty, ktorým sa nevenujem.

Jednoducho popri mojej práci, kde veľmi veľa rozmýšľam (neustále) a píšem, tak mi už neostávala energia a sila sa im venovať.

Stále ma to trápi. Pociťujem frustráciu a sklamanie, že svoj sen odsúvam na vedľajšiu koľaj. Už to tak viac nechcem, predsa nemôžem žiť sen niekoho iného.

Vo svojom živote som JA tá najdôležitejšia.

Vzala som si preto počas Vianoc voľno, aby som sa rozhodla, čo bude ďalej (naposledy som mala takýto stav v roku 2014, keď som dala v predchádzajúcej práci výpoveď).

A taktiež, aby som dopísala svoju druhú (e)knihu o mojich viac či menej bláznivých cestovateľských príbehoch. Už ma čakajú posledné úpravy. V januári bude vonku a budete ju môcť získať aj vy. Som z toho veľmi natešená.

 

Aký bude rok 2021?

Tento rok som si síce predstavovala úplne inak (asi viacerí z nás), ale beriem to tak, že: „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Je na nás, ako sa na veci budeme dívať. Aj ja som mala ťažké chvíle. Avšak chcem ísť ďalej a poučiť sa z nich.

Spomalila som. Prehodnotila som svoj život a začala som pracovať na jeho zmene. Som rada, že mi zdravie slúži a korona ma obchádza.

Verím tomu, že sa situácia čoskoro zlepší, pretože mi chýba stretávanie sa s mojou rodinou, ľuďmi, ktorých mám rada a samozrejme cestovanie (bez obmedzení).

Prajem nám všetkým, aby bol tento rok 2021 najlepším rokom nášho života.

Budem rada, ak sa podelíte o svoj rok dolu do komentárov aj vy.

Vydajte sa na cesty spolu so mnou aj VY!

Kliknite sem a získajte e-knihu Neposedná cestovateľka, v ktorej nájdete 20 nevšedných príbehov z túlania sa svetom. Môžete sa tešiť na príbehy z Indonézie, Maroka, Turecka, Vietnamu, Čile, Spojených arabských emirátov, Litvy, Poľska či Argentíny. Dobrodružstvo čaká. Pridáte sa?

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)