Na unikátnom mieste Cabo Polonio (Uruguaj) ľuďom nechýba elektrina či wifi

Ak by som si mala vybrať, kde sa mi v Uruguaji najviac páčilo, z toho, čo som mala šancu navštíviť, tak by som bez rozmýšľania povedala: “Cabo Polonio.”

V tomto článku sa dozviete, ako sa dostať do Cabo Polonio, čím je tento národný park s  dedinkou zaujímavý a čo sa tam dá robiť.

 

Ako sa dostať do Cabo Polonio?

V prvom rade musím poznamenať, že Uruguaj je jednou z najdrahších krajín Južnej Ameriky. Mne sa zdala dokonca drahšia aj ako Slovensko.

Takže, ako sa dostať do Cabo Polonio, keď už sa nachádzate v Uruguaji?

1. Ak máte radi svoje pohodlie a nezávislosť, tak si môžete vo väčších mestách (Montevideo, Punta del Este…) požičať auto. V Uruguaji sú dobré cesty, pomerne málo áut, tak si myslím, že by sa vám malo dobre šoférovať. My sme zvažovali túto možnosť, ale zdalo sa nám požičanie auta príliš drahé (pre 2 osoby sa nám to neoplatilo).

2. Vybrali sme si teda cestu autobusom. Do Cabo Polonio sa dostanete spoločnosťami Rutas del Sun alebo COT – chodia cca 2x do dňa. Lístky si viete kúpiť online alebo priamo na autobusovej zastávke. Odporúčam vám lístky si zakúpiť skôr, aby sa vám nestalo, že nebudete mať miesto na sedenie. Autobusy berú aj na dlhé trasy ľudí na státie.

Autobusy sú pohodlné (polohovateľné sedadlá, až máte skoro posteľ), klimatizované (niekedy až moc, mne sa zišla v buse mikina) a majú funkčné toalety. Páčilo sa mi, že každú batožinu náležite označili a vydali ju až na základe lístka s číslom. Dávali si na to pozor.

 

Keď sa dostanete na autobusovú zastávku v Polonio, tak ešte nemáte vyhraté

1. Ak pôjdete autom, tak ho budete musieť neďaleko autobusovej zastávky – Puerta del Polonio, odparkovať a nechať tam, pretože Cabo Polonio je malá dedinka v národnom parku a nesmie sa doň chodiť na autách, ktoré nemajú potrebné povolenia. A potrebovali by ste aj tak dáke terénne auto, aby zvládlo cestu cez pieskové duny.

Cesta do Cabo Polonio

2. Z autobusovej zastávky priamo do dediny sa môžete vybrať pešo, ale pozor, je to 7 kilometrov ďaleko a pôjdete cez piesočné duny, v ktorých sa teda veľmi ľahko nechodí.

3. Alebo môžete ísť ako my, miestnou MHD, čo je vlastne špeciálne upravené nákladné auto. Na zastávke Puerta del Polonio sme si museli kúpiť lístok (cena bola 270 u$, 1€=cca 40 u$). Pozor, je to spiatočný lístok. Nám to vôbec nepovedali, neviem či si myslia, že to všetci vedia. Našťastie, som si to všimla a následne v okienku u tety predavačky aj overila (sem-tam niekto po anglicky aj hovorí, alebo aspoň rozumie).

Barče, dievčine s ktorou cestujem, sa stala s lístkom malá nehoda. Ako si robila poriadok v peňaženke, tak lístok na spiatočnú cestu omylom vyhodila. Našťastie, si vedela kúpiť lístok len na jednu cestu.

 

Cesta nákladiakom bola zážitok

Bola som príjemne prekvapená, že autobusy i tie medzimestské, ktoré chodia na veľké vzdialenosti išli načas. Aj tieto nákladiaky išli včas. A keď bolo viac ľudí, tak vyrážalo aj viac áut po sebe.

Bol to mega zážitok. Keď som zbadala, že je možné sedieť na streche auta, tak bolo v sekunde rozhodnuté. Vedela som, že tam sa musím dostať.

Na sedadlá na streche auta sme museli vyliezť po rebríku. Hre sme nemali miesta nazvyš. Bolo tam riadne tesno. Nohy sme si ani nemali, kam dať. Piesok z našich topánok padal ostatným za goliere.

Ako si to nákladiak brázdil dunami a cez kopčeky, tak sa priznávam, že mi párkrát preblesklo hlavou, či sa neprevrátime a či sa zdraví dostaneme do cieľa. Našťastie, všetko dobre dopadlo.

Špeciálne upravený nákladiak, ktorý premáva do Cabo Polonio

Cestou späť som opäť chcela sedieť hore, ale tentokrát vpredu (cestou tam som sedela vzadu).  Boli sme len 6-ti, ktorí sme čakali na auto (išli sme preč okolo obeda; to je čas, kedy prichádza veľa ľudí do dediny a nie odchádza). Ja, Barča a jedna rodinka.

Každý nákladiak je jedinečný a vyzerá trochu inak. V tomto sme mali až príliš veľa miesta. Ochranné bariéry boli príliš ďaleko. Bol tam iba jeden funkčný pás a tým som pripútala svoj batoh, aby som ho nemusela celú cestu držať. Myslela som si, že to bude v pohode, pretože cestou tam nebolo nutné sa pripútať (je pravda, že sme nemali miesto, aby sme sa pohli).

Šofér dosť rýchlo vyštartoval. Na rovinke pri pláži sa dokonca predbiehal s iným šoférom (bol prázdny). Začala som šípiť problémy.

Z rovinky sme sa dostali na duny a on nespomaľoval. Riadne si to nimi šinul. Úsmev mi zamrzol na tvári a vystriedala ho menšia hrôza. Úplne bez srandy vám hovorím, že som skoro TRIKRÁT vypadla. Vtedy mi nebolo všetko jedno. Držala som sa ako o život, ale blbé bolo, že mi oň naozaj šlo. Nadávala som si, že som sa mala pripútať tým jedným pásom, ktorý tam bol. Avšak som si netrúfla sa pustiť počas jazdy, aby som odpútala batoh a pripútala seba.

Rodinka s deťmi sedela na streche vzadu. Nevideli sme na nich, ale počula som ich. Deti najprv kričali od radosti, ale ku koncu už kričali od strachu. Pripadalo mi, že tá cesta cez duny trvá večne, ale asi to bolo okolo 5 km (celá trasa bola 7 km a na začiatku a na konci bola rovinka).

 

Čo robiť v Cabo Polonio?

Majú tam krásne dlhé pláže s pozvoľným vstupom do mora. Môžete sa tam dosýtosti vyčvachtať (mňa tam inak niečo hryzlo – vyzeralo to ako nejaká morská blcha (neviem či niečo také existuje) alebo veľmi malá medúza :), stalo sa to pri vstupe vo vody). Pozor na slnko je naozaj silné, už od 8-mej rána riadne pražilo (bola som tam v januári).

Takýto parádny výhľad som mala z nášho ubytka na pláž. Áno, trochu som pracovala 🙂

Videla som, že si veľa ľudí bralo aj surfy na vodu, ale aj boardy na duny.

V dedinke sa nachádza aj maják, ktorý postavili v roku 1880, pretože tam veľmi veľa lodí stroskotalo, pretože sa nedokázali vyhnúť okolitým skalám.

Za majákom nájdete kolóniu tuleňov a uškatcov

Na maják sa dá ísť aj hore, odkiaľ budete mať parádny výhľad na tulene, ktoré sa dole na skalách a na slniečku vyhrievajú. Taktiež uvidíte celú dedinu a na obe pláže (vstup bol 30 u$).

Výhľad z majáka na dedinku Cabo Polóniu a obe pláže

Ako som už naznačila, toto miesto je známe aj tým, že sa tam nachádzajú tulene a uškatce. Máte jedinečnú príležitosť ich pozorovať v ich prirodzenom prostredí. Bolo ich tam naozaj dosť veľa. Keď sa tam vyberiete, určite ich uvidíte.

Tulene a uškatce sa vyhrievajú na skalách v Cabo Polonio

Dokonca, ak budete mať šťastie tak je možné spozorovať aj delfíny (vraj je ich tam pomerne často vidieť), veľryby (cca 10-14 do mesiaca) či kosatku (cca raz za rok).

My sme zahliadli aj malú čiernu žabku s červenými nožičkami Sapito de Darwin, ktorá je chránená.

Chránená malá žabka Sapito de Darwin

Ráno si môžete privstať a vybehnúť si na krásny východ slnka na mori.

Východ slnka nad morom

Alebo si večer môžete zase ísť pozrieť západ slnka na dunách, na ktorých si môžete zaboardovať.

Západ slnka nad dunami

V noci sa skvele pozorujú hviezdy. Krásne ich vidieť. Videli sme aj mliečnu dráhu. Okrem hviezd sme mali šťastie, že sme videli aj presun satelitov. Aspoň Google povedal, že ten úkaz boli satelity (hrozne veľa bodiek šlo v jednej línii po oblohe).

Pozorovanie nočnej oblohy bolo krásne

 

Zaujímavosti o Cabo Polonio

O Cabo Polonio som sa dozvedela náhodou. Našla som o ňom malú zmienku v jednom článku. Následne v Montevideu (v hlavnom meste Uruguaju) sme sa stretli cez couchsurfing (sociálna sieť cestovateľov s možnosťou bezplatného ubytovania u niekoho doma) s dvomi chlapcami (domácimi) a oni nám toto miesto tiež odporúčali. Nazvali ho ako dedina hipíkov. Je pravde, že ich tam dosť aj bolo. Veľa z nich počas dňa predávalo svoje ručne robené vecičky.

Ubytovanie v dedine je pomerne jednoduché. Sú to len nejaké “búdky”, nečakajte žiadny luxus. Na väčšine miest nie je elektrina a ani wifi, pretože to tak chcú. (Dočítala som sa, že chcú byť viac v súlade s prírodou a nechcú byť tak veľmi ovplyvňovaní moderným svetom.) V noci vypínajú elektrinu všade. A aj preto sa super pozoruje nočná obloha.

V noci sa tam svieti sviečkami či baterkami. My sme vnútri v ubytovaní svetlo mali (myslím si, že tá malá ledka bola na baterky, nemali tam klasické žiarovky). V našom ubytku bola aj wifi a vedeli sme si počas dňa nabíjať aj telefóny cez USB prípojku. Slečna (asi priateľka domáceho) bola taká zlatá, že keď videla, že si chceme oprať, že nám to hodila do ich pračky, ktorá bola vonku a nežmýkala. Takže, keď pračka vyprala, tak sme nabehli a všetko sme si pekne krásne ručne vyžmýkali ako naše prababičky kedysi. 🙂

V dedine dosť frčia na separovaní odpadu (bolo tam hrozne veľa sklenených fliaš, tak neviem či ich sem-tam aj odnášajú a neviem kam dávajú zvyšný odpad) a veľa ubytovaní má aj solárne panely. Dočítala som sa, že vodu majú zo studní alebo zachytávajú dažďovú vodu.

Večer sa opekalo, spievalo, fajčilo (tráva je v celej krajine povolená).

Aj takéto domčeky tam nájdete

V centre dedinky nájdete mini trhovisko, múzeum, reštaurácie, kaviarničky i obchod (na moje prekvapenie tam nemali prirážky na potraviny, bolo to porovnateľné so zvyškom krajiny). Zaujímavé je, že sa v niektorých z nich dá platiť kartou, ale úplne s tým nerátajte (pripravte si dostatok hotovosti). Niekde vezmú aj doláre či eurá, alebo si ich tam viete zameniť. V dedine nie je bankomat, ale videli sme ho na autobusovej zastávke (bola tam aj solárna nabíjačka na mobilné telefóny).

 

Išla by som tam zas?

Áno. Bolo tam super. Veľa ľudí tam chodí práve preto, že tam poriadne nefungujú tieto naše výdobytky modernej doby. Ľudia si tam chodia oddýchnuť a odpojiť sa od sociálnych sietí (aspoň na chvíľu). My sme tam síce trochu pracovali, ale fakt sme to nepreháňali. 🙂

Naplno sme si Cabo Polonio užili.

Verím, že keď sa tam aj vy raz vypravíte, tak to tam bude stále také isté a užijete si to tam tiež. Cestovaniu zdar. 🙂

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)