O mne

Blog neobsedim.sk nie je len o mne. Je o príbehoch a zážitkoch rôznych ľudí, ktorí sa chcú podeliť o svoje skúsenosti aj s vami. Chcú vám dať praktické info okorenené o zaujímavosti a zážitky, ktoré sa im počas ciest stali. Ľudia, ktorí SÚ alebo sa dlhšie obdobie zdržovali v zahraničí, či tam vyrastali.

Vydajte sa na túto cestu spolu s nami… 🙂

 

Kto je na druhej strane?

Žena, ktorá sa rozhodla po 2 rokoch a 2 mesiacoch, že život v korporácii nie je pre ňu. Žena, ktorá sa nechce riadiť tým, čo jej povie šéf na úkor jej vlastného života.

Žena, ktorá má rada dobrodružstvo a svoju slobodu. Žena, ktorá rada sníva, avšak niečo pre to robí, aby sa sen stal realitou. Žena, ktorá chce spomínať na to, čo zažila a nie to, čo vlastnila :).

Žena, ktorá sa volá Martina Trepáková.

 

Čomu sa venujem?

Som freelancer. Venujem sa písaniu článkov, email marketingu a sem-tam aj nejakým tým eventom. Okrem toho mám počas leta hlavu v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška :).

 

Ako som sa dostala k cestovaniu?

Doteraz som navštívila viac ako 23 krajín, ale každý rok mi na zoznam pribudnú nové. Z tých mimo európskych krajín som bola v Singapure, Indonézii, Mexiku, Spojených arabských emirátoch, Izraeli či v Maroku a na Kapverdách.

Hľadám rôzne spôsoby cestovania. Bola som na 2-mesačnej stáži v Indonézii, ktorá ma najviac ovplyvnila a bola tým impulzom, kedy som si uvedomila, že MILUJEM cestovanie. Okrem toho som sa zúčastnila ERASMUS+ projektov, skúsila som couchsurfing, ale absolvovala som aj pracovné cesty a klasické dovolenky.

Natretá som liečivým bahnom z Mŕtveho mora 🙂

Cestovala som už s rôznymi ľuďmi ale aj sama. Niektorých som poznala už predtým, niektorých som videla prvýkrát na letisku a niektorých som spoznala cez sociálne siete. Prespávala som na rôznych miestach ako napr: letisko, podlaha, stan, loď, ubytko na vode, hostel až po 5* hotel :).

Mám rada DOBRODRUŽSTVO, rada skúšam nové veci a rada spoznávam nových ľudí. Lokálni poznajú svoje mesto najlepšie a dali mi množstvo cenných rád a tipov.

Skúšala som tandemový zoskok z lietadla, bungy jumping, paragliding… v Mexiku ma pohryzol papagáj, v Indonézii som vo svojej izbe „poľovala“ na obrovského potkana, na Bali sme v noci na motorkách išli do nemocnice, v Maroku som sa vozila na ťave, jazdila som na štvorkolke, kŕmila som slony, hady, opice.. ale ešte na mňa čaká veľmi veľa vecí :).

Zahraničie ma priťahuje ako magnet a čím je to exotickejšia krajina, tým je to pre mňa zaujímavejšie :). Priznám sa, že by som chcela žiť v zahraničí, ale vždy, keď nad tým uvažujem mi napadne veľmi veľa výhovoriek, prečo EŠTE NIE. Asi je to tým, že mám rada Slovensko.

Je to môj domov, vyrástla som tu, mám tu rodinu.. a myslím si, že predtým ako sa vyberiem do sveta (na dlhšie obdobie) potrebujem poriadne spoznať vlastnú krajinu. Preto vznikol projekt Rozcestujme Slovensko.

V zahraničí vždy hrdo poviem, že pochádzam zo Slovenska a začnem im opisovať, akú krásnu prírodu a miesta tu máme. Vďaka tomu mi veľa ľudí povedalo, že by sa sem radi prišli pozrieť. Potešilo ma, že niekoľko z nich to už aj splnilo a mohla som im to tu trošku ukázať :). Veď predsa máme byť na čo hrdí..

Môj najobľúbenejší citát je:
„Strach je zlodej snov“

Toto je pre mňa raj, Karimunjawa (Indonézia)

 

Ako som sa dostala k písaniu?

Na strednej škole:

V škole som mala veľký problém s písaním slohov. Už pár dní pred odovzdaním som doma “cirkusovala”. Plakala som, hnevala sa na všetkých okolo, prečo mi s tým nepomôžu a žobronila som u mojej staršej sestri. Pišťala som, že: „Ja to NEVIEM a NEJDE MI TO!“

Och, čo to bolo stále sĺz a hnevu. Nakoniec to vždy skončilo tak, že mi sestra povedala, aby som aspoň niečo napísala a skontroluje mi to. Hm, lepšie ako nič.

Jedného dňa som mala napísať sloh na štýl rozprávania. Povedala som si, že nebudem doma robiť dusno a nebudem sa stresovať. Keď už niečo napíšem, tak mi 5 predsa nemôže dať. Už len za tú snahu.

Rozprávanie som mala, našťastie, celkom rada. Písalo sa mi pomerne ľahko. Hlavne, aby som tam dala veľa priamej reči a učiteľka bude spokojná.

Sloh som zbúchala za pol hoďku. Napriek tomu som bola celkom spokojná sama so sebou.

Na druhý deň v škole na hodine slovenčiny sa učiteľka opýtala: „Kto chce prečítať sloh?“ Všetci pozerali do lavice.

Upsík. Naše pohľady sa spojili: „Martina, poď prečítať, čo si vytvorila.“

Preglgla som.

A do frasa. Už bolo neskoro. Prečo som sa len na ňu musela pozerať?! Moje sebavedomie rapídne kleslo. Veď som to zbúchala za pol hodinu. Ani som si to po sebe neprečítala. No, to bude teda trapas.

No nič. Pomaly som si to namierila dopredu, v rukách som krčila zošit s mojím výtvorom.

Začala som čítať.

Učiteľka nechápala o čom točím. Našťastie, moji spolužiaci, áno.

Inšpirovala som sa totiž boomom telenoviel a moje rozprávanie bola zmes paródie, humoru i fantázie.

Ich výbuchy smiechu a nadšené pohľady ma upokojili, že to asi nie je až taký odpad.

Po chvíľke učiteľka upozornila niektorých spolužiakov v predných laviciach, ktorí sa akosi zabudli venovať tomu, čomu sa mali: „Nepočúvajte ju a venujte sa písomke, aby ste to stihli do konca hodiny.“

To ma povzbudilo ešte viac.

 

Na univerzite:

Vždy som mala veľa záľub a veľa som športovala. Dlho neobsedím a stále musím niečo robiť. Na vysokej to nebolo iné.

Počas bakalára som mala dve práce, potom som začala študovať doplnkové pedagogické minimum. Zdôvodnila som si to: „Veď sa mi to môže v živote zísť, každé učenie nových vecí ma niekam posunie.“ Zatiaľ som to však ešte nevyužila.

Po troch rokoch každodenného dochádzania do školy, späť domov, do práce, som sa rozhodla, že by bolo fajn vyskúšať ozajstný študentský život a bývať na intráku.

Prvý deň, ako som sa tam nasťahovala, som sa bola poprechádzať po budove. Nech viem, čo zaujímavé sa tam deje. Čítala som všetky plagáty. Všetko, čo som zbadala, len aby som niečo objavila.

V tých amerických filmoch pre tínedžerov nám ukazujú, že na škole majú rôzne záujmové krúžky. Musíme mať také niečo aj my.

Hľadala som ďalej.

Jupík, zbadala som niečo zaujímavé a ešte v ten večer bolo informačné stretko.

Na chodbe som stretla spolužiačku, ktorej som o tom povedala. Smiala sa a vravela mi, že: „To je taká sekta. Chodí tam aj moja sestra.“

Trochu ma to zneistilo. Vŕtalo mi to hlavou. Ísť či neísť? Rozmýšľala som nad tým a šla pomaly po chodbe. Spolužiačku som stretla opäť: „Ako to, že tam už nie si? Segra tam už išla. Budeš meškať.“

Pridala som do kroku.

Nesmelo som vkročila do miestnosti. Povzbudzovali ma. Sadla som si.

Ja ako AIESEC-árka v roku 2011

Waaau, s údivom som počúvala. Snáď som mala zavreté ústa.

Tak toto malo od sekty teda riadne ďaleko.

Sebarozvoj, vzdelávanie sa v mäkkých a tvrdých zručnostiach, zlepšovanie sa v angličtine (och, I need it so much), cestovanie (čo? áno, áno chcem), spoznávanie nových a zaujímavých ľudí..

Po úspešne absolvovaní výberového procesu (áno, čítate dobre) som sa stala členom medzinárodnej študentskej organizácie AIESEC.

Síce som nebola v marketingovom tíme, ale zvykla som sa hlásiť ako PR koordinátor k rôznym podujatiam a konferenciám, ktoré sme organizovali. Tým pádom som „musela“ sem-tam písať nejaké články a krátke správy.

Trochu som teda k písaniu pričuchla aj počas vysokej školy.

 

Vo voľnom čase po práci:

Vedela som, že full time práca v korporácii je iba prestupnou stanicou. Neplánovala som tam zotrvať príliš dlho. Okrem toho ma to nebavilo a hľadala som únik. Rozmýšľala som, čo by som mohla robiť, aby som nemusela chodiť do práce, ktorá ma vyciciavala, aby som sa tešila z toho, čo robím a aby som nebola tak strašne obmedzovaná.

Ono by to tam nebolo, až také zlé, keby som nemala Diabolského Šéfa. (Mám v rukáve niekoľko zaujímavých príbehov. Občas sa mi rozum zastavil, či sa mi to len nesnívalo. Ubezpečujem vás, že sa mi to veruže nesnívalo. Prečítajte si, ako som sa rozhodla napísať knihu.)

Napadlo mi písanie. Vzápätí som si spomenula, ako som pri písaní slohov vždy robila excesy. „Hm, skúsim to ako hobby a uvidím, čo sa bude diať.“

Nemala som dosť skúseností.

Potrebovala som nájsť niečo, kde dajú šancu aj začiatočníkovi.

Usilovne som googlila.

„Waaau, mám to. Našla som to!“

Ozvala som sa im. Dali mi príležitosť… a tým to celé začalo.

Dostala som sa na zaujímavé podujatia 🙂

Písala som… zadarmo. Len, aby som nadobudla prax a aby som sa zlepšovala. Povzbudzovala som sa slovami: „Každý deň si lepšia, ako si bola včera. Vytrvaj.“ Uvedomovala som si, že prax je dôležitá.

Písala som o tom, čo ma bavilo.

Začalo to prinášať ovocie. Chválili ma, že sa zlepšujem. A najlepšie na tom bolo to, že ma to BAVILO.

Začala som písať aj pre iných.

Začala som rozmýšľať, že by som sa tomu možno chcela venovať naplno: „Uživím sa tým?“

Začala som hľadať nejaké spolupráce, kde by mi aj platili.

 

Práca ako hobby:

„Áno, prijali ma ako junior copywritera.“

Upokojovala som sa, že: „Najhoršie, čo sa môže stať je, že to po pol roku zabalíš s tým, že si nájdeš nejakú inú prácu na trvalý pracovný pomer. Ale MUSÍM to vyskúšať. Inak nebudem spokojná a stále budem rozmýšľať, čo, ak…)“

Dala som výpoveď a založila som si živnosť.

Písala som články a rôzne texty na objednávku. Iné témy, zameranie, klienti, potreby.. štýl písania… stále sa to menilo.

Avšak, niečo tomu chýbalo. Nebolo to ono.

Uvedomila som si, že nechcem vymýšľať slogany, nechcem písať predajné skripty, nechcem mať každý deň inú tému, ktorá mi nič nehovorí.

Obmedzila som to.

Momentálne pracujem na jednom veľkom projekte, ktorý mi dáva zmysel. Som šéfredaktorom blogu a venujem sa email marketingu.

Avšak ani tam nemôžem byť na 100 % sama sebou. Už dlhšiu dobu cítim, že sa potrebujem niekde realizovať sama, aby boli veci tak, ako si ich predstavujem.

Keď som sa vrátila z Indonézie, tak som si založila prvý blog. Po roku a asi po dvoch článkoch som ho zrušila. Nemala som čas písať = čo v preklade znamená, že to nebola v tom čase moja priorita.

TERAZ nastal čas. Som pripravená písať a podeliť sa o to aj s vami.

Verím, že sa vám tu bude páčiť :).