Malorka: Ako ma skoro napadol divoký cap

Na cestovateľskej zoznamke som si všimla zaujímavý inzerát. Barča v ňom písala, že chce ísť do Južnej Ameriky a hľadá si parťáka. Ozvala som sa jej. Vymenili sme si pár správ a dohodli sme sa (viac menej), že pôjdeme na túto veľkú cestu spolu.

Chceli sme sa predtým osobne zoznámiť, tak sme sa dohodli, že sa stretneme na Malorke, pretože tam išla na výlet. Veď prečo by sme sa stretli na Slovensku alebo v Čechách (ona je Češka), keď sa môžeme stretnúť niekde vo svete? Haha. Hneď v ten deň som si aj letenky na Malorku kúpila.

Čo tak dať si extra výlet?

S Barčou sme sa vybrali na malú prechádzku zo Sóller do vedľajšieho mestečka Fornalutx. Prechádzka sa nám trochu predĺžila a (ne)dobrovoľne sme si museli dať aj menší výšľap do kopca… po cca 5 km sme konečne (spotené) došli k hlavnej ceste.

Dala som si dole ľadvinku, v ktorej som mala doklady a prezliekla som si tričko tak, aby si ma tí robotníci, čo boli obďaleč, nevšimli. Rýchlo sme sa dali dokopy a začali sme stopovať.

Toto je jediná fotka, ktorú mám ako dôkaz, že som stopovala 😀

Zastavilo nám hneď prvé auto. To nás príjemne prekvapilo a navnadilo.

„Kam idete?” opýtali sme sa ich.

Povedali: „Iba kúsok, tuto k jazeru Cúber.“ Pozerali sme si ho predtým na mape. Bavili sme sa, že by to mohlo byť pekné. Rozhodli sme sa, že tam pôjdeme aj my. Veď je to po ceste a aspoň budeme mať extra výlet.

„Ach,“ zhíkla som od ľaku. Nemala som na sebe ľadvinku, v ktorej som mala doklady i peniaze. Spomenula som si, že som si ju dala dole, keď som sa prezliekala.

Náš vodič sa hneď pýtal: „Čo sa stalo?“

Znepokojene som odvetila: „Asi som si zabudla ľadvinku s dokladmi pri ceste, kde sme vás stopli,“ nepríčetne som sa hrabala v batohu a hľadala ju. Po chvíľke napätia som ju víťazoslávne vytiahla z batohu. Ufff, odľahlo mi.

Po pár minútach jazdy sme vystúpili z auta, poďakovali a odvďačili sa im čokoládou. Pri jazierku sme si obzerali mapu, čo zaujímavé by sme v okolí mohli ešte pozrieť predtým, ako sa poberieme ďalej. Jeden pán sa pri nás pristavil a odporúčal nám menšiu túru k druhému jazeru. Vyzeralo to dobre, tak sme si povedali, že sa na to dáme.

Stíhame navštíviť ešte jedno jazero

Bohužiaľ, lepšia fotka sa nepodarila 😀

Po niekoľkých metroch sme sa však ocitli mimo lesnej cesty. Našťastie, sme zočili jedného pána, a ten nám ukázal správnu cestičku.

No museli sme najprv zdolať vodnú prekážku. Ako správny džentlmen nám ju pomohol preliezť.

Sledovali sme trasu na Google mapách… neboli sme si ňou veľmi isté, ale napriek malým pochybnostiam sme im verili. Po vyše 2,5 hodinovej „prechádzke“ sme sa ocitli na konci cesty.

Pod nami bol zráz. Aj keď s krásnym výhľadom na jazero. Tak blízko a tak ďaleko od hlavnej cesty. Mapy nám ukazovali, aby sme si to strihli priamo dole cez skaly. Nechceli sme to riskovať. To fakt nebol dobrý nápad.

Sadla som si na skaly, kochala sa výhľadom na jazero a zajedala sklamanie čokoládou, že sa budeme musieť otočiť späť. Zrazu sa iba pár metrov pri mne zjavil divoký cap.

Zľakla som sa, že vyrazí oproti mne. Pomaly som sa nadvihla, aby som bola pripravená, keby som náhodou musela uskočiť.

Zakričala som na Barču (tá bola ďalej odo mňa medzi kríkmi a skúmala terén), že tu máme divokého capa, aby bola pripravená utekať, ak by to bolo nutné.

Prišlo mi to ako večnosť. Hľadel na mňa a nehýbal sa. Tiež som na neho pozerala a ani sa nepohla. Asi rozmýšľal, kto z nás dvoch by vyhral bitku.

Pozrite si aj video, v ktorom uvidíte aj tohto špeciálneho hosťa v čase 4:37. 🙂

Našťastie, si to napokon rozmyslel a zoskákal dole zrázom po skalách.

Po tomto zážitku som si musela dať extra čokoládu na upokojenie (dôvod na čokoládu sa vždy našiel :D).

Trochu sme si oddýchli a vyrazili sme naspäť.

Akou cestou pôjdeme?

Hľadali sme inú alternatívu cesty, aby sme sa nemuseli vrátiť úplne na začiatok. Našli sme jednu trasu cez mapy.cz, ktorá sa nám pozdávala.

No, nevedeli sme ju nájsť. Mapa ukazovala, že sme kúsok od lesnej cesty, ale nevideli sme ju. Zase sme sa zamotali…

Po niekoľkých minútach sme objavili cestičku, ktorá vyzerala sľubne. Nasledovali sme ju. Bola to ona. Jupí.

Zbadali sme plot po pravej aj ľavej strane a okolo nás bolo zrazu nejak priveľa ovečiek a kozičiek. Začalo nám dochádzať, že sme na nejakej „haciende“, a teda na súkromnom pozemku.

V mysli mi behalo: „Ako sa odtiaľto dostaneme? Určite na konci cesty bude brána. Čo keď nás niekto zastrelí? Aspoň, že ešte nie sme v Južnej Amerike. :D“

Áno, na konci bola brána… avšak vedľa brány bolo pletivo poškodené. Asi tadiaľ chodia zvieratá, pretože tam bola zachytená vlna. Pretiahli sme sa tou dierou aj my.

Tento extra výlet mala byť pôvodne iba krátka prechádzka, ktorá sa nám natiahla na viac ako 4 hodiny.

Začali sme sa báť, že sa nám nepodarí dostať sa k majáku, čo mal byť hlavný cieľ našej cesty a následne do ďalšieho mesta, kde sme chceli prespať.

Nádej zomiera posledná

Vytrčili sme palec hore na prvé auto, čo šlo okolo a to….

ZASTAVILO.

Čože? A dokonca idú tiež na maják. Dnes máme asi šťastný deň. Mali sme parádnu jazdu po kľukatých cestách po horách.

Pri majáku sme zistili, že dostať sa odtiaľ by bol hrdinský stopársky výkon. Nechceli sme to riskovať. Opýtala som sa našich „záchrancov“, kam sa chystajú ďalej. Chystali sa do mestečka Alcúdia, kde sme mali v pláne prespať.

Pokračovala som a opýtala som sa ich či sa môžeme k nim pridať. Súhlasili.

Dali sme si ešte niekoľko zastávok na pekných miestach a čo to sme pofotili. Bolo skvelé, že nám zastavili turisti, ktorí sa zaujímali o tie isté miesta ako my. 🙂

Večer sa nám podarilo zohnať aj parádny hotel za dobrú cenu s výhľadom na more. Ten deň bol brutálne krásny a využitý naplno.

Všetko bolo tak, ako malo byť. Toľko okolností muselo klapnúť, aby to dopadlo, ako malo…

Môžem len povedať: „Wau…!“ Tieto momenty za to stoja.

Milujem cestovanie… 🙂