Hovorí vám niečo aplikácia “1 second everyday”? Pointou je, že si pomocou nej zachytávate 1 sekundu svojho života každý deň.

Teraz sa možno pýtate, prečo by ste niečo také mali robiť? Napríklad aj preto, že výsledkom tejto každodennej “práce“ je potom krásny film z vášho života.

Začiatkom roku 2016 som náhodou narazila na takýto mini film jedného slovenského IT-čkára. Inšpirovalo ma to, tak som si vyhľadala aj ďalšie podobné videá.

Zapáčilo sa mi to. Doslova ma to nadchlo. Mať svoj vlastný mini film. Hneď som si vyhľadala aplikáciu, stiahla ju a začala si vytvárať sekundové videá. Tak začala táto “závislosť” u mňa.

Keď som študovala na vysokej škole, tak som bola členkou medzinárodnej študentskej organizácie, kde som sa spoznala aj s Baškou. Vďaka tejto organizácii som sa dostala do Indonézie a Baška do Venezuely.

Keďže som chcela vedieť o tejto krajine viac, tak som sa Bašku rozhodla vyspovedať. Rozhovor s ňou bol veľmi zaujímavý. Niektoré príbehy, o ktoré sa so mnou podelila som počúvala v nemom úžase. Hovorila som si: „To vážne? Toto nie je možné… Fakt, toto sa tam deje?…“

V článku sa dozviete jej pohľad a skúsenosti s Venezuelou. Prezradí vám 6 vecí, ktoré by ste mali vedieť pred cestou do Venezuely.

Nebudem vás už viac napínať. Poďme na to. 

Počas cestovania a spoznávania novým miest sa niekedy stávajú zvláštne príhody. Mne sa zaujímavé veci v zahraničí stávajú na pravidelnej báze. 🙂 Výnimkou nebol ani Dubaj.

Prečítajte si článok alebo si pozrite video a dozviete sa, prečo a ako prebiehalo naše 3 hodinové prenasledovanie 3 chlapmi v Dubaji.

Vyzeralo to na skoro obyčajný deň i napriek tomu, že som dobre nespala. Buntošila som už od 4 rána. Bola som nervózna, pretože ma čakali moje prvé preteky – mala som odbehnúť 5+ kilometrov s 20 prekážkami.

Paradoxom je, že nie som veľký fanúšik behu (vďaka telesnej na škole), ale i napriek tomu som si pred vyše rokom povedala, že si chcem takéto preteky vyskúšať.

Tento príbeh sa odohral pred pár rokmi v Istanbule v Turecku. Mala som v pláne stráviť Nový rok niekde v zahraničí a keď som videla inzerát môjho známeho Ľuboša, tak som neváhala a prihlásila som sa.

Prvýkrát sme sa všetci 12-ti videli až na letisku. Vlastne tam sme sa aj spoznali. Z dvanástky (dobrodruhov) som poznala troch chlapov. Organizátora Ľuboša a tých dvoch, ktorých som so sebou dotiahla ja. Romana a Ivana. Najprv protestovali a nechceli ísť, ale správne zvolené slová ich presvedčili. Na konci výletu som sa často sama seba pýtala: „Prečo som ich vlastne so sebou vzala?“ 😀