Úsmev je zdarma a predsa nám „zaplatil“ cestu domov

Mám rozpracovaných asi 20 rôznych článkov o cestovaní, ale dnes ráno som sa zobudila s tým, že vám chcem napísať o úsmeve.

Možno je to aj preto, že v lietadle často vidím cestujúcich namrzených, odutých či bez nálady. Hlavne to zamrzí vtedy, ak sa na nich usmievam, zdravím ich a ich odpoveďou je ignorancia. Ak sa neodzdravia, tak si poviem: „Ok, možno sú len zamyslení,“ ale ak sa na mňa škaredo pozrú alebo zazerajú po mne, tak to ma potom už trochu naštve. Vtedy mi pomôže hlboký nádych a výdych. Upokojím sa a zase nahodím úsmev. (Je to predsa súčasť mojej práce, no tiež som len človek.)

Áno, všetci máme niekedy zlý deň.

Áno, tiež mám niekedy zlý deň.

Áno, tiež sa mi niekedy nechce usmievať. Ale chcem vám povedať o sile úsmevu.

Skazila som mu detskú radosť?

V zime som bola s Ondřejom na welness pobyte v Spišskej Starej Vsi. Pred pár rokmi som bola vo vedľajšej obci Červený Kláštor na stanovačke. Odtiaľ sme splavovali na pálavách Dunajec. Fakt super zážitok. Odporúčam. Najlepšie bolo, že som prvýkrát v živote sedela na pálave (je to vlastne nafukovacie kanoe – teda loďka pre 2 ľudí, je rýchlejšia a je tam väčšia šanca prevrhnutia sa a skončenia vo vode, hlavne, ak to riadia začiatočníci, hehe) a nevedela som, ako sa to čudo ovláda.

Chceli ma dať na raft (loď pre 6 ľudí), keďže som bola začiatočník, ale po mojom oduševnenom protestovaní a vyhlásení, že sa to naučím, ma nechali na pálave. Tak aj bolo. Veď na rafte by som sa unudila, vravela som: „Chcem veľa veslovať. :)“

Späť k príbehu. Keďže sme boli v zajatí prírody v Pieninách na čerstvom vzduchu, tak sme auto chceli využívať minimálne. Vybrali sme sa na prechádzku do obce Červený Kláštor. Dúfali sme, že pozdĺž cesty nájdeme chodník.

Ups, nenašli sme. Bolo tam pár celkom nebezpečných úsekov, kedy sme si povedali, že to nebol úplne najlepší nápad.

Prechádzka pozdĺž rieky Dunajec

Ako sme si tak obzerali kopce, stromy, tak som pri ceste zbadala bicykel. Ajaaj, už ho zbadal aj Ondřej. Vyštartoval k nemu, tak som spustila: „Určite si ho tu len niekto odložil. Bude mu chýbať. Nechaj ho tak.“

Odpovedal mi: “Iba trošku sa na ňom povozím,“ a už na ňom sedel. Pedál nefungoval, tak sa iba nohami odrážal. Spravil si z neho provizórnu kolobežku. Premával sa na ňom celý natešený. Ponúkal ho aj mne: „Vyskúšaj si ho tiež.“

Naďalej som trvala na svojom, že si tam ten bicykel ozaj mohol niekto odložiť a bude mu chýbať, ak ho tam nenájde. Možno niekto, kto to mal do krčmy ďaleko :).

Po pár minútach ho odložil a trochu smutný sa pešo vliekol vedľa mňa. Pripustil, že by bicykel mohol naozaj niekomu chýbať. No aj tak ma mrzelo, že som mu trochu pokazila jeho detskú radosť.

Prečo to vlastne robíme?

Prečo v dospelosti utláčame našu detskú radosť?

Dospeli sme? Neuvedomujeme si to?

Často počúvame z okolia, že každú chvíľu treba robiť veci, ktoré nemáme radi. Musíš sa nejak správať. Musíš chodiť do práce/do školy. Musíš tam chodiť, aj keď to tam nemáš rád..

Život nie je vždy taký, aký ho chceš mať.

Musíš… musíš..

Kto to povedal? 

Ak chceme žiť v tejto spoločnosti, tak áno, „musíme“ spĺňať určité veci, ale kto povedal, že si to nemôžeme spríjemniť?

Kto povedal, že MUSÍME mať prácu, do ktorej musíme chodiť každý deň?

Kto povedal, že musíme chodiť do práce, ktorú neznášame?

Kto povedal, že nemôžeme byť niekedy deťmi a bezprostredne sa baviť? Hlavne, ak to nikomu neubližuje, avšak nám tá činnosť alebo vec spôsobuje radosť?

Tiež som kedysi počúvala takéto reči. Chodila som do práce, ktorá ma nenapĺňala. Avšak som sa to rozhodla zmeniť.

A vy môžete tiež.

Pamätajte: „Strach je zlodej snov.“

Obchodík, kde sa zastavil čas?

Asi po hodine a pol sme sa konečne dostali do obce Červený Kláštor. Celkom nám vyhladlo a v taške som nemala nič na jedenie. Zastavili sme sa v malom obchodíku pri rodinnom dome. Ondřej sa opýtal: „A náhodou koruny neberiete?“

Pani v obchode so smiechom povedala: „Áno, berieme.“

To sa mi zdalo trochu zvláštne. Predsa len od Čiech sa nachádzame dosť ďaleko. Preto som doplnila: „Má na mysli české koruny.“

Pani s úsmevom pokračovala a začala niečo hľadať v taške: „České koruny síce neberieme, ale ak máte ešte staré slovenské koruny, tak tými u nás platiť môžete.“

Vypleštila som oči. 8 rokov po tom, ako má Slovensko euro sme našli obchodík na hraniciach s Poľskom, kde je možné platiť starými slovenskými peniazmi. Waau.

Z tašky vytiahla celkom slušnú kôpku starých slovenských bankoviek. Hovorila, že sa stále niekto nájde, kto doma objaví nejakú zapatrošenú bankovku. Predsa len majú tam aj starších obyvateľov a tí to majú do Bratislavy ďaleko, aby si ich išli zameniť.

„Šéf chodí do Bratislavy asi tak raz do mesiaca. Tak si ich vezme so sebou a zamení ich v Národnej banke.“

Celkom som sa potešila, keď som uvidela Pribinu, Cyrila a Metoda, i Madonu majstra Pavla. Bola to príjemná zmena a aj som si zaspomínala na staré peniaze. Pamätáte sa na ne ešte?

Fajn sme si s tetou pokecali a so smiechom i s jedlom sme z obchodíka odchádzali.

Zbehli sme do Poľska

Ak budete v obci Červený kláštor, tak sa určite zastavte na začiatku, kde začínajú splavy na plťkách. V lete je tam riadny frmoľ.

Ak budete pokračovať ďalej pozdĺž cesty, tak sa dostanete k drevenému mostu. Môžete zbehnúť do Poľska. Z mosta máte pekný výhľad na vrch Tri korunky.

Výhľad na vrch Tri korunky

Inak, ak máte viac času, tak určite choďte na túru a na vyhliadku na Tri korunky. Dočítala som sa, že steny skál sú okolo 100 m vysoké. Na vyhliadku sa zmestí iba 15 ľudí a môžete sa tam zdržať iba 10 minút (ak je nával ľudí). Budete mať z Troch koruniek parádny výhľad.

V tejto oblasti som už bola trikrát na výlete a fakt nechápem, prečo som sa ešte nedostala na Tri korunky. Najbližšie to napravím.

Ak pôjdete ďalej po chodníku pozdĺž rieky Dunajec, tak sa dostanete k Múzeu Červený kláštor, kde sa nachádza Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov. Viac info o múzeu nájdete na tomto odkaze. Inak sa tam môžete aj priamo ubytovať.

Kúsok od múzea je areál na kempovanie, kde som bola pred pár rokmi stanovať a odtiaľ sme aj vyrážali na splav. Zo stanu hneď do vody na pálavu.

Ak tam budete, tak hľadajte medzi stromami tabuľu: „POZOR. Štátna hranica.“

Tabuľa „POZOR, štátna hranica“ upozorňuje, že rieka Dunajec tvorí hranicu s Poľskom

Stopneme si auto?

Pomaly sme sa vydali späť do penziónu, pretože o necelé dve hodiny sme mali objednanú masáž.

Keď sme prešli tabuľu s názvom obce, tak som sa opäť pozrela na hodinky. Uff, stihneme to?

Nahlas som povedala: „Čo keby sme si stopli odvoz? Pešo nám to bude dlho trvať.“

Skôr som len tak rozmýšľala nahlas, nemyslela som to úplne vážne. Bolo už neskoro. Ondřej sa toho chytil. „Jasné, stopneme si auto.“

Vztýčil palec hore popri tom, ako pomaly šiel popri ceste. Papier ani pero sme nepotrebovali, keďže tam bola iba jedna cesta.

Nič. Autá išli ďalej.

Ok, myslí to vážne, aj keď mu hovorím, že to možno stihneme aj pešo.

Zastal. Tvárou k autám. Palec hore.

Autá si frčali ďalej. Sem-tam nám niekto zakýval, či sa pousmial.

Pomaly sme pokračovali v chôdzi.

Ondřej ešte nikdy nestopoval. A ja som stopovala len raz.

Spomenula som si na tú príhodu. Bolo to ešte na vysokej škole. Raz som išla s kamoškou zo študentskej organizácie na stretnutie do jednej firmy. Nahodené v sukničke, v blúzočke a v topánkach na opätkoch. Na mape sme síce videli, že je to trochu mimo mesta, ale zdalo sa nám to v pohode.

Realita bola trochu iná. Cesta, bol skôr poľný chodník a od zastávky autobusu nám to trvalo asi pol hodinu. Našťastie, sme došli čisté.. Pointa je, že cesta späť bol oriešok. Autobus chodil asi tak v dvoch hodinových intervaloch a vlaková stanica bola oveľa ďalej ako tá autobusová. Pozreli sme sa na seba s rovnakou myšlienkou: „Stopneme si auto?“ Napísali sme na papier NZ (Nová Zámky) a čakali sme.

Uplynulo 5 minút. Nič.

10 minút. Nič.

15 minút.

„Ok, ak nám toto auto nezastaví, tak to balíme a ideme na ten vlak.“

Auto nezastavilo. Smutné sme sa otočili na odchod.

Zrazu sa auto otočilo.

Nádej. Áno, týpek sa zastavil a nakoniec nás vzal do Nitry, kam sme sa chceli dostať, s malou zastávkou v Nových Zámkoch.

Povzbudená šťastnou spomienkou som začala Ondřejovi radiť ako na to.

Hovorím mu: „Autá, ktoré idú rýchlo nezastavia, pretože sa vodič ponáhľa. Auto, v ktorom je viac ľudí, pravdepodobne, tiež nezastaví. A kde sú v aute deti, tak tiež nie..“

Ako sa nám vďaka úsmevu podarilo dostať zadarmo domov

Vidíme ďalšie auto. Ide relatívne pomaly. Je tam iba vodič. Žiadny spolucestujúci. Cítime potenciál.

Ondřej sa sebavedome postavil tvárou k šoférovi s palcom vztýčeným nahor a obrovským úsmevom.

Auto spomalilo.

Áno, zastavilo. Šofér sa pýta: „Kam potrebujete zviesť?“

„Len do Spišskej.“

„Naskočte.“

Tak sme naskočili. Obaja, na miesto vedľa vodiča.

Na naše zvedavé pohľady na zadnú časť auta, nám pán vysvetlil, že cez leto vozí turistov, ktorí boli na splave Dunajca na plťkách. Nosí ich späť do Červeného kláštora, odkiaľ splav začína. Mal ho trochu upravené, aby mal vzadu viac miesta. Rozkecal sa. Dal nám nejaké tipy, čo navštíviť a povedal nám, že toto už robí len tak na dôchodku, aby sa nejak zabavil.

Potom nám len tak medzi rečou povedal: „Nechcel som vám zastaviť, ale keď som videl ten váš obrovský úsmev, tak som inak nemohol. Zlepšili ste mi deň.“

A tak sme sa domov namiesto hodiny a pol dostali za približne 5 minút.

Ondřej bol veľmi hrdý, že nám zabezpečil odvoz a nemuseli sme sa pešo ponáhľať.

A stačil na to „iba“ ÚSMEV.

Celkom sa nám to stopovanie zapáčilo. Bol to taký malý adrenalín. Tak sme začali ponúkať jazdy cez blablacar. Viezli sme naozaj zaujímavých ľudí a aj sme sa niečo nové dozvedeli. Plánujeme aj ďalšie výlety a chceme vyskúšať aj nejaké väčšie stopovacie dobrodružstvo. Sama som na to zvedavá, ako to celé dopadne.

Úsmev je zdarma

Inak potom aj väčšina tých „nepríjemných“ pasažierov sa pousmeje. Minimálne aspoň odzdravia, keď vychádzajú z lietadla. Aj to je pokrok.

Ak ste otvorený, pozitívne naladený a s úprimným úsmevom na tvári, tak vám to môže veľmi pomôcť.

Všímam si to v pracovnom, tak aj v súkromnom živote. Keď som naštvaná alebo smutná a Ondřej sa na mňa začne škeriť. On sa usmieva skoro stále, tak aj keď nechcem, tak sa prestanem hnevať a začnem sa usmievať tiež.

Úsmev je liek. Úsmevom a pekným slovom skôr obmäkčíte ľudí, ako zazeraním a nadávaním.

Už ste to, pravdepodobne, niekde počuli aj vy: „Úsmev je zdarma“, tak prečo ním tak šetríme?

Ako je to s vami? Budete sa viac usmievať aj vy?