Rozhovor: 6 vecí, ktoré by ste mali vedieť pred cestou do Venezuely
Keď som študovala na vysokej škole, tak som bola členkou medzinárodnej študentskej organizácie, kde som sa spoznala aj s Baškou. Vďaka tejto organizácii som sa dostala do Indonézie a Baška do Venezuely.
Keďže som chcela vedieť o tejto krajine viac, tak som sa Bašku rozhodla vyspovedať. Rozhovor s ňou bol veľmi zaujímavý. Niektoré príbehy, o ktoré sa so mnou podelila som počúvala v nemom úžase. Hovorila som si: „To vážne? Toto nie je možné… Fakt, toto sa tam deje?…“
V článku sa dozviete jej pohľad a skúsenosti s Venezuelou. Prezradí vám 6 vecí, ktoré by ste mali vedieť pred cestou do Venezuely.
Nebudem vás už viac napínať. Poďme na to.
Baška, predstav sa čitateľom Neobsedím.sk
Ahojte! Volám sa Barbara, momentálne žijem a pracujem v Prahe, kam som sa dostala po mojom rok a pol ročnom dobrodružstve vo Venezuele. Mnohí z nás o Venezuele veľa nevedia, aj keď je pravda, že v poslednom období sa táto krajina vo večerných správach objavuje čoraz častejšie.
Začnime ale pekne od začiatku, prečo a ako som sa do Venezuely dostala? Poviem to naozaj veľmi jednoducho 🙂 Počas výšky som začala pracovať v medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC a pracovala som práve so zahraničnými stážami. Vždy ma nadchýnala predstava “len-tak odísť”, zbaliť sa, vypadnúť, cestovať, spoznávať seba i svet a byť “on-your-own”.
Takže po výške a po piatich rokoch strávených v tejto cool organizácii zameranej na rozvoj mladých ľudí a niekoľkých pracovných skúsenostiach nadišiel aj môj čas – ísť do toho.
Po veľmi krátkom hľadaní som dostala ponuku ísť učiť angličtinu do Venezuely. Práca vyzerala naozaj fajn, krajinu a mesto som si musela vygoogliť 🙂 Maracaibo… vtedy som ani netušila, že sa stane mojím domovom na takmer 18 mesiacov (júl 2015 – december 2016). Informácie, o ktoré sa s vami podelím sú stále aktuálne, pretože som stále v úzkom kontakte s kamarátmi z Venezuely. 🙂
Pracovala som tam na plný úväzok. 8 hodín denne. Začínala som okolo 8:30 ráno a končila som okolo 20-tej večer. Pomedzi to, som mala nejaké voľné hodiny.
Ešte spomeniem, že Maracaibo je hlavným mestom štátu Zulia (Venezuela je federácia, ktorá pozostáva z 23 štátov) a je druhým najväčším mestom Venezuely s počtom obyvateľov skoro 2 milióny. Leží na brehu Maracaibo lake, ktoré je najväčším jazerom Južnej Ameriky.
Neskôr som sa dozvedela, že Venezuela sa radí do 50 najnebezpečnejších krajín sveta.
Čo je dobré vedieť pred vycestovaním do Venezuely?
Toto je 6 vecí, ktoré by Baška chcela vedieť predtým, ako sa vydala do Venezuely. Verím, že sa vám tieto informácie zídu, ak sa tam rozhodnete vycestovať.
1. Venezuela je nebezpečná krajina
Naozaj je mega nebezpečná. V tom zmysle, že ja som predtým nevedela, čo to naozaj znamená nebezpečná krajina. V Maracaibo sa po uliciach bežne nechodí pešo. Miestni sa väčšinou všade presúvajú autom. Je tam strašne horúco a je to naozaj veľmi veľmi nebezpečné. Hlavne pre zahraničných ľudí.
Venezuelčania majú akoby 6-ty zmysel, že vedia, kto je lokálny a kto nie. Tým pádom si zahraničného turistu predstavujú ako zdroj peňazí. Zdroj dolárov. Treba si brať taxík a nechodiť po uliciach. Nehrať sa s telefónom. Nezdvíhať ho. Ak máte iPhone, tak si ho nechajte na izbe na hoteli.
Ľudia tam majú bežne smartphony, ale majú aj taký starý šunkový mobil s tlačidlami, s ktorým chodia po vonku. Telefóny sú tam veľmi drahé. Ak jeden stratíte, tak si tam druhý nekúpite. Aj hocijaký starý smartphone je pre nich niečo wau. Je riskantné si na ulici vyťahovať telefón, pretože by vás boli schopní za mobil aj zabiť. Fakt nepreháňam. Viackrát sa stalo, že vytiahli zbraň alebo nôž (aj mne osobne sa to stalo).
Dokonca mi sami domáci vraveli, že sa boja chodiť po ulici. Preto často odchádzajú preč z krajiny. Nechcú sa báť o svoje deti či sa im vrátia domov po škole. Aj keď máte prachy, tak si veľa vecí kúpiť neviete, lebo to tam proste nie je. Je to tam veľmi regulované.
Žiadne počúvanie hudby na slúchadlách, lebo to vedie k tomu, že máte telefón. Žiadna angličtina na ulici. Buď nerozprávať vôbec alebo sa naučiť dáke základy po španielsky. Ja sa viem dohovoriť, ale nie je to pekná španielčina. 🙂
Bohužiaľ, vždy musíte mať pri sebe nejaké dokumenty, inak vás nikam nepustia. Ale odporúčam vám majte pri sebe iba kópiu pasu. Nenoste originálne dokumenty (teda pokiaľ nejdete na nejaké úrady).
Zaujímavé pre mňa bolo zistenie, keď som šla do supermarketu, že som sa musela preukázať. Stačí aj nejaké ID, že kto ste.
2. Vo Venezuele je uzavretá ekonomika
Žiadna zahraničná platobná karta vám nepomôže dostať sa k peniazom, ktoré máte na svojom účte. Nedostanete sa k nim. Všetko je tam o hotovosti.
Aj keby ste sa s niekým dohodli, že mu pošlete peniaze na jeho venezuelský účet – nemôžete to spraviť, nedá sa to. Častokrát si ani z bankomatu nevyberiete hotovosť, aj keď máte účet v ich lokálnych bankách, pretože bankomaty nemajú dostatok hotovosti.
Je tam obrovská inflácia a nestíhajú tlačiť peniaze. Nemajú ich dosť. Keď som z Venezuely odchádzala, tak vtedy tam bol denný limit 6000 bolivars (menej ako 1 dolár).
Ľudia stáli v rade k bankomatu aj tri hodiny, aby si vybrali peniaze. Bolo ťažké nájsť vôbec nejaký bankomat, v ktorom by boli nejaké bankovky. A keď ste ho konečne našli, tak ste sa načakali.
Ja som mala venezuelský účet, kam mi chodila výplata a tiež som musela absolvovať tieto výlety do bankomatu. Musela som si vziať so sebou vodu, jedlo, časopis a tak vyzbrojená som šla k bankomatu.
Raz, keď som si šla vybrať peniaze, tak som sa pri bankomate zastavila po ceste z práce. Bola som sama. Bol podvečer. Prišiel tam za mnou chlapík, ktorý sa postavil tesne za mňa, držal mi tašku a chcel odo mňa všetky peniaze. Našťastie, tam prišiel iný chlapík, a tento sa ho zľakol a odišiel.
Tiež sa mi stalo, že ma normálne prepadli so zbraňou. Opäť sa to stalo, keď som išla večer z práce. Išiel oproti mne chalan. Myslela som si, že v pohode, pretože vtedy tam boli dáki ľudia vonku. Avšak, keď bol blízko mňa, tak vytiahol zbraň a začal po mne ziapať po španielsky. Zobral mi tašku so všetkým, čo som so sebou mala. Na rohu ho už čakal taký chlapík na motorke. Naskočil k nemu a odišli. Je to tam bežné. Dáte im aj to, čo nemáte.
Je tam taká kultúra, že keď počujete motorku, tak máte hneď motýliky v žalúdku. Okamžite sa začnete báť, že čo sa zase deje.
Neodpustila som si otázku: „Prečo si teda chodila po vonku, keď si vravela, že to je nebezpečné?“
Ja som taký chodiaci typ. 😀 Akože môžete ísť pešo, aj keď to veľmi neodporúčam, ale hlavne nenoste so sebou nič, čo by vám chýbalo, keby vám ukradli.
3. Je tam čierny trh s peniazmi
Keď budete chcieť ísť do Venezuely, tak nemeňte peniaze vopred, ale snažte sa ich zameniť na mieste cez niekoho koho poznáte. To je ideálny scenár, pretože nemôžete veriť ľuďom, ktorých nepoznáte. Oficiálne vám peniaze moc nezamenia a ak áno, tak vám dajú veľmi nevýhodný kurz.
Vždy si zistite dopredu informácie od ľudí, ktorí tam sú alebo tam nedávno boli, aby ste vedeli, aká je tam momentálne situácia.
4. Nepoužívajte hromadnú dopravu
Nefunguje spoľahlivo. Síce je tam niečo ako hromadná doprava, ale je to neorganizované. Ani neviete, kedy idú. Proste prídete na ulicu a čakáte. Uvidíte bus a zastavíte si ho. Je to veeeeľmi nebezpečné.
Carritos je obvyklý typ transportu. Sú to strašne staré autá – môžu mať aj 50 rokov. Sú bez dverí i bez okien, bez strechy a niekedy aj bez podlahy. Vyzerá to ako osobné auto. Ale sú to také veľké staré americké autá.
Zmestia sa tam aj 6 ľudia. Vedľa vodiča dvaja a dozadu štyria. Je to veľmi lacné. Zastavíte si ho niekde, vystúpite a zaplatíte. Tento spôsob dopravy je veľmi nepohodlný, keďže je tam veľa ľudí, nemá klímu, vonku je horúco a smrad. Stojí to v prepočte 1 cent. Ozaj minimum. Ale tiež je to nebezpečné.
Kamoškinej mame sa stalo, že im tam niekto naskočil so zbraňou. Ozbíjal ich o všetko, čo mali – o mobily, o topánky, o bižutériu. Úplne o všetko.
To isté sa stáva aj s autobusmi. Preto sú nebezpečné. Môže tam nastúpiť človek so zbraňou – s obrovským samopalom a jednoducho unesú autobus niekam za mesto. Všetkých z neho vyhodia von a zoberú im všetko, čo sa dá. Následne tí ľudia musia ísť späť pešo do mesta po svojich. Stáva sa to dosť často.
Taxíky fungujú viac menej v pohode a na naše pomery sú lacné. Odporúčam používať na objednávanie taxika aplikáciu a tam si viete pozrieť kde, kto…
Ako je to so zbraňami? Je to legálne, dá sa k ním ľahko dostať?
Tam má skoro každý zbraň. Neviem či je to nejak regulované, ale hocikto sa k zbrani dokáže dostať. Pravidlá tam vôbec neplatia. Čo sa zákona týka, tak sa to nerieši. Je tam strašne skorumpovaná polícia. Keď sa vám aj niečo stane, tak väčšinou ľudia na políciu ani nejdú, lebo to nemá zmysel.
Vo Venezuele je veľmi vysoká kriminalita. Ako som vyššie spomenula, tak z 50 najnebezpečnejších miest bolo asi 5 vo Venezuele. Prvé bolo (teraz je druhé) Karakas, čo je hlavné mesto Venezuely. Veľa nebezpečných miest je aj v Mexiku a Brazílii.
Prečo si si teda vybrala Venezuelu? Neverila si tomu, čo sa o nej hovorilo?
Strašne málo informácií bolo predtým o Venezuele. Správy majú veľmi cenzurované. A keď sa niečo aj dostane von, tak ja by som tomu asi neverila.
Pre človeka, ktorý vyrástol v Európe, mal stále všetko, čo potreboval a čo nemal, tak si šiel jednoducho kúpiť, tak si to naozaj neviete ani predstaviť, že to také môže byť, dokým to nezažijete.
5. Jedlo a základné produkty je ťažké zohnať
Toto si človek z Európy ťažko predstaví, ale je ťažké a drahé zohnať základné potraviny či základné hygienické potreby. Mlieko sa dá zohnať tak raz za dva týždne. 😀
Okrem toho pri platbe potrebujete preukaz totožnosti (ako som spomínala vyššie). Dokonca niektoré potraviny, tie najzákladnejšie sú kontrolované a regulované. Normálne vám ich nepredajú, ak nemáte venezuelský občiansky. Mne, našťastie, pomáhala moja lokálna kamarátka.
Zo začiatku som sa zvykla stravovať vonku, lebo to bolo pre mňa oveľa jednoduchšie.
Keď som šla prvýkrát do supermarketu, tak to bol pre mňa šok. 2/3 obchodu boli úplne prázdne. Boli tam strašne dlhé police, ale boli prázdne. Proste nič tam nebolo. Môj prvý nákup pozostával z banánov, Coca Coly a Orea. Inak majú tam aj moderné veci, zase im nemôžem úplne krivdiť. 😀
Keď som šla platiť za ten môj mega nákup, tak som im musela dať občiansky a zobrali mi odtlačky prstov. To som dostala ďalší šok.
Sama seba som sa pýtala: „Bože, čo ja tu budem jesť?“ Z toho, čo som bola zvyknutá bežne jesť, tak som tam nič nevedela nájsť. Strašne dlho mi trvalo, kým som si na to zvykla a kým som sa rozhliadla čo a ako. Postupne som sa naučila, kde je aký obchodík a čo tam mávajú.
Dosť mi pomohli aj moji kolegovia. Vo veľkom sa tam obchoduje s jedlom. Niekto niečoho kúpi viac a potom si to vymieňajú. Dávajú si informácie, že kde, aký tovar došiel. Pre nás je to pomerne vtipné, ale pre nich je to každodenná realita.
Turista by si teda nevedel nakúpiť v lokálnych obchodoch a musel by sa stravovať vo fast foodoch a reštikách? Dostávajú tam turisti nejakú prirážku?
Ceny v obchodoch nemenia, lebo sú vypísané vonku, takže to majú turisti rovnako ako lokálni ľudia. Keby sa stravovali niekde na ulici, tak tam už si to môžu nadhodiť.
Čo sa týka cien jedla, tak som sa s tým nestretla, že by tam klamali. Aj ako turistovi by sa vám podarilo niečo kúpiť – možno nejaký chleba (ale opäť nie vždy ho majú), nejaký jogurt či sušienky. Zase nie všade. Keby ste mali hotovosť, tak by sa to malo dať ľahšie zaobstarať. Keby chcete platiť kartou, tak to sa vám nepodarí. Dá sa tam platiť iba venezuelskou. A musíte mať ID.
Ako som už spomínala vyššie, tak základné potraviny sú regulovane, t.j. predajú vám ich len obmedzené množstvo a to s venezuelským občianskym a odtlačkom prsta, na ostatné nákupy (neregulovaného tovaru) je potreba vždy mať nejaký preukaz – občiansky alebo pas.
Osobne by som Venezuelu odporučila takým cestovateľom, ktorí sú v pohode s nekomfortom, pretože ten tam budete často zažívať. 🙂
6. Voda a elektrina
Vo Venezuele sú časté výpadky elektriny. Úplne v pohode môže trvať aj 8 hodín a počas dňa. Všetko sa vo vašej oblasti na 8 hodín proste vypne. V práci, v škole, všade. Keď nemáte elektrinu, nemáte net, nemáte klímu (čo je fakt problém).
V Maracaibo sú 40 °C horúčavy každý deň. Majú síce obdobie sucha a dažďa, ale tá teplota sa nejak rapídne nemení. Trochu chladnejšie tam znamená 25 °C (marec-máj), ale je tam stále strašne dusno.
Hlavná sezóna je pre nich obdobie september-december. Myslím pláž, kúpanie sa a tak. Avšak na pláž môžete ísť celoročne.
Čo sa týka vody, tak každá rodina, dom, budova má svoj vlastný vodný tank (nádrž). Vodu z vodovodu dostávajú cca raz za dva týždne. Mne sa po príchode do Venezuely hneď stalo, že sa nám minula voda v nádrži a nasledujúce 4 dni sme nemali žiadnu vodu.
Vôbec si to neviete predstaviť a pripraviť sa na to, aké to je, že si neviete ani zuby umyť. Idete na toaletu a neviete spláchnuť. Alebo si nemôžete dať sprchu a vám nejde ani elektrina (nejde vám klíma), vonku je 40 °C a ste spotení ako… Proste, keď to nezažijete, nepochopíte.
Mňa to tam raz tak chytilo, že som si sadla na posteľ a revala som, že načo som tam išla. Úplná depka ma chytila. Strašne zle som sa cítila.
Treba byť na to pripravený. V tých lepších hoteloch by to mali mať nejak poriešené, ale nespoliehala by som sa na to úplne.
Keď sme nemali vodu, tak sme to riešili aj odchytávaním vody. V dome, kde som potom bývala dlhšie (sťahovala som sa asi 7-krát) tak som sa to naučila. Keď začalo pršať, tak som dala von všetky nádoby, ktoré som mala a zbierala som vodu.
Toto bolo 6 základných vecí, ktoré by ste mali vedieť predtým, ako sa do Venezuely vyberiete. Ďakujem Baške, za skvelý rozhovor a cenné praktické informácie.
Verím, že sa vám tento rozhovor páčil a dozvedeli ste na niečo nové. Budem rada, ak ho budete zdieľať a dáte mu like.
S Baškou som mala dlhší rozhovor a ešte mám pre vás pripravené ďalšie zaujímavé informácie, o ktoré sa so mnou podelila. Môžete sa tešiť na ďalší článok niekedy nabudúce.
Fotografie: Baška alias B.T. (Baška mi prezradila, že nemá veľa fotiek. Venezuela ju stála 2 telefóny – jeden jej ukradli a druhý sa jej pokazil ako aj laptop, keďže sú tam časté výkyvy prúdu. Okrem toho jej laptop v servise rozkradli (vraj, keby vidím ten servis, tak sa nečudujem, ako je to možné)).
Vydajte sa na cesty spolu so mnou aj VY!
Kliknite sem a získajte e-knihu Neposedná cestovateľka, v ktorej nájdete 20 nevšedných príbehov z túlania sa svetom. Môžete sa tešiť na príbehy z Indonézie, Maroka, Turecka, Vietnamu, Čile, Spojených arabských emirátov, Litvy, Poľska či Argentíny. Dobrodružstvo čaká. Pridáte sa?
Vďaka za veľmi zaujímavý článok. Tento rok som cestoval niekoľko mesiacov po Kolumbii a bohužiaľ som počúval veľa podobných príbehov od Venezuelčanov, ktorí z krajiny utiekli. Venezuela ma ako cestovateľa veľmi láka, ale cestu som si nakoniec rozmyslel, aj práve kvôli veciam, ktoré spomína článok. Bez kontaktov v krajine a bez poriadnej španielčiny by som sa tam zatiaľ asi neodvážil. Je škoda, že krajina dopadla ako dopadla a budem dúfať, hlavne kvôli miestnym ľuďom, že sa ich situácia časom zlepší.
Ďakujem za komentár. Veru, snáď sa situácia v krajine zlepší.
Ak môžete napísať viac podobných článkov, bol by som veľmi vďačný. Ďakujem vám veľmi pekne!
Určite napíšem ešte niečo na takýto štýl 🙂
Páči sa mi, ako píšete. Dobrá práca!
Ďakujem pekne 🙂