Rozhovor: Ako sa Lucka dostala do San Francisca a akí sú tam Američania

Musím vám povedať, že tento rozhovor bol teda niečo. Wau.

Myslím si, že keď si prečítate Luckin príbeh, ako sa dostala do San Francisca, tak zostanete v nemom úžase (teda aspoň ja som ju počúvala s otvorenými ústami).

Okrem toho ma vždy zaujímalo, či tie americké filmy, ktoré dávajú v telke sú pravdivé. Mám na mysli hlavne filmy pre tínedžerov, ktoré sa odohrávajú na stredných školách. Skupinkovanie, šikanovanie, obliekanie….

Keďže ja som ešte nebola v Amerike, ale Lucka Chisholm tam už niekoľko rokov žije, tak som ju musela vyspovedať.

V článku sa dozviete jej pohľad na Američanov žijúcich v San Franciscu.

Nebudem vás už viac napínať. Poďme na to.

 

Lucka, predstav sa čitateľom Neobsedím.sk

Do San Francisca som prvykrát prišla v roku 2012. Spoznala som tam môjho manžela a dnes už máme aj syna. San Francisco je nádherné miesto s veľa možnosťami na zábavu, reštauráciami zo všetkých kútov sveta, krásnymi parkami, obklopené Tichým oceánom.

Veľmi radi si vyrazíme na pláž alebo na prechádzku do parku. Keďže sa v centre stále niečo deje, nikdy nie je núdza o podujatia alebo koncerty.

Stretla som tu úžasných ľudí, ktorí si idú za svojím cieľom a preto aj ja verím, že:

„Everything is impossible, until is has been done!“

(Všetko je nemožné, pokiaľ to niekto nespraví možným!)

 

Ako si sa dostala do San Francisca?

Po škole som začala pracovať v jednej spoločnosti v Bratislave. Jedného dňa mi prišiel email od študijnej poradkyne (hoci som už neštudovala) v zmysle: Môžete ísť na rok pracovať do Ameriky cez SlovakAmerican Foundation a všetky náklady vám budú 100 % preplatené.“

Samozrejme, ma zaujala veta o preplatených nákladoch a keďže som už dlhšie uvažovala o zmene, prihlásila som sa.

Následne ma pozvali na pohovor do Budapešti, ktorý som úspešne absolvovala.

VZALI MA.

Mohla som si vybrať, o aké zameranie mám záujem a oni mi v tej oblasti mali nájsť prácu. Povedali mi, že mi kompletne preplatia náklady – letenku, poistenie a budem dostávať „vreckové“ na ubytko a stravu.

Na to som si povedala: „Wau, to je SUPER!“

Vybrala som si marketing a oni ma poslali do jednej maličkej firmičky v San Franciscu.

 

Keď mi Lucka opisovala svoj príbeh, tak som sa nezdržala: „To fakt takto funguje? Ešte to funguje? Môžem tam ísť aj ja?“ Ostala som v nemom úžase. To je NAOZAJ ako splnený sen. 🙂

Lucka ma nepotešila: „Tento program už nebeží. Ukončili ho v roku 2014. To, že som sa k nemu dostala bola náhoda. Mala som neuveriteľné šťastie.“

Most Golden Gate, ktorý je často zahalený v hmle (Zdroj: LC)

 

Lucka pokračovala ďalej…

Medzitým, ako som sa hlásila na túto stáž, sme mali stretávku z výšky. Pýtala som sa bývalých spolužiakov: „Videli ste ten email?“

Odpovedali, že áno, ale mysleli si, že ide o nejakú blbosť… „Preplatenie nákladov? To sa nám nejak nezdá… Znie to všetko nejak zvláštne.“

Áno, znelo to trochu neuveriteľne. No, nedalo mi to. Chcela som vedieť viac. Keby som nad tým vtedy  len mávla rukou, tak by som do San Francisca (pravdepodobne) nikdy nešla.

Dnes sa SlovakAmerican Foundation venuje rozvíjaniu start-upov. Posielajú ich do Ameriky na pár týždňov, aby nabrali skúsenosti zo zahraničia a potom ich rozvíjali na Slovensku.

Celkovo cieľom SlovakAmericanFoundation a aj stáží, ktoré organizovali a ktorej som sa aj ja zúčastnila bolo, že pôjdeš do Ameriky, naučíš sa niečo nové, naberieš skúsenosti, potom sa vrátiš a využiješ tie vedomosti na rozvoj Slovenska. To bola podmienka a aj podmienka k dostaniu víz… Po stáži som sa musela na dva roky vrátiť na Slovensko a investovať naučené späť do našej krajiny.

S touto podmienkou som bola úplne v poriadku. Nikdy som nemala veľký záujem ísť do Ameriky. Vždy ma to viac ťahalo do západnej Európy a potom zase na východ – Hong Kong, Taiwan, Indonézia..

Teraz môžem povedať, že to bola super skúsenosť. Plus som tam spoznala môjho manžela.

Počas mojich dvoch rokoch na Slovensku som sa zamestnala vo firme, kde som mala na starosti americký trh.  Stále som chodila na služobky do Ameriky. Takže to vyšlo tak, že som sa vtedy ešte s priateľom videla každý druhý mesiac. Po dvoch rokoch sme sa rozhodli, že chceme byť spolu. Zasnúbili sme sa.

Medzitým sa spoločnosť, v ktorej som pracovala, snažila otvoriť pobočku v Amerike, a keďže ja som sa tam aj tak sťahovala, tak sme sa dohodli, že budem pre nich pracovať zo San Francisca.

Všetko išlo skvele.

V roku 2016 som zmenila zamestnanie a teraz pracujem v americkej firme.

A odvtedy do mojej rodinky pribudlo aj bábätko. 🙂

 

Akí sú Američania v San Franciscu, na čo si potrpia?

Výhľad na San Francisco (Zdroj: LC)

1. Viditeľný rozdiel je vo veľkom patriotizme

Chcela som aj zistiť, prečo je to tak, keďže u nás na Slovensku to také nie je ani nikde inde som sa nestretla s tým, že by to bolo také výrazné.

Oni sú odmalička vychovávaní v zmysle: „Musíš si ctiť svoju krajinu. Toto je najlepšia krajina na svete. Amerika je slobodná krajina. Musíme byť veľmi vďační, že máme takúto slobodu, pretože inde vo svete to nie je.“

Už od útleho detstva to vštepujú deťom. Napríklad, ak prídeš do školy, tak na začiatku vyučovania „vzdávaš úctu vlajke“. A to sa deje KAŽDÝ JEDEN DEŇ. Každé dieťa v prvej triede musí hovoriť túto oslavnú báseň na americkú vlajku.

Taktiež je veľký vplyv z médií. Ide to zo všetkých strán.

Oni si fakt myslia, že Amerika je jedna z mála slobodných krajín. Keďže je Amerika sama o sebe veľká, tak veľa ľudí necestuje mimo USA a preto si nevedia predstaviť, ako funguje iný rozvinutý svet.

 

2. Veľmi si vážia vojakov a armádu

Prečo je to tak? Hovoria niečo v zmysle: „Musíme byť armáde vďační lebo riskujú svoje životy pre dobro Ameriky. Taktiež veľa ľudí verí, že americká armáda pomáha iným krajinám riešiť ich problémy.“

Vojaci majú rôzne výhody – prioritný check-in na letisku, zadarmo vstup do niektorých múzeí, na svojich základniach majú obchody, v ktorých neplatia dane či finančnú podporu na vysokoškolské štúdium…

Ľudia si ich veľmi vážia. Ak stretnú vojaka na ulici tak mu poďakujú za jeho službu vlasti, alebo ak ho stretnú v bare, tak mu kúpia drink 😊.

 

3. Majú silný vzťah k materiálnym veciam

Ja som bola na Slovensku vychovávaná v zmysle šetrenia. Ak sa šlo niečo kúpiť, tak sa zvážilo, či je to naozaj potrebné, či si to nemôžeme od niekoho požičať, aby sme to nemuseli kupovať – ako napríklad stan a pod.

Tu v Amerike si ľudia potrpia na to, že veci vlastnia, aj keď ich využijú možno iba raz v živote.

Taktiež, musia mať drahé auto, veľký dom, obrovský televízor s káblovkou…

Mať veľký televízor so stovkami programov je tu naozaj bežné. Čo je, ale zaujímavé, je aká drahá káblovka v Amerike je. Keď som pozerala koľko stojí najlacnejšia varianta, tak stála okolo 120 dolárov. Bavila som sa o tom aj s mojím manželom a povedala som mu, že na Slovensku by ľudia za to neboli ochotní toľko platiť, pretože to nemá tú hodnotu.

V Amerike by som povedala, že MUSÍŠ mať telku a milión programov k tomu. Keď to stojí 150 dolárov, tak toľko proste zaplatíš.

Keď už sme pri tom, tak aj telefónne paušály sú veľmi drahé. Taký štandardný paušál stojí mesačne 100 dolárov (a to nemáš ani neobmedzený internet).

Typické domčeky v San Franciscu (Zdroj: LC)

 

4. Potrpia si na STATUS

Američania sú v drvivej väčšine veľmi milí ľudia. Myslím, že je to aj preto, lebo im záleží na tom, čo o nich povedia susedia alebo kolegovia v práci.

Myslím si, že to celé vzniklo z teórie, že: „My sme v Amerike, my sa máme dobre. Žijeme v tejto vynikajúcej krajine, preto chceme ukázať, že sa máme úžasne…“

Realita je často iná. Častokrát si tie veci, čo si nakúpia nemôžu dovoliť, alebo vety čo povedia nemyslia vážne.

Veľa z Američanov funguje na kreditných kartách, kde môžu ísť do mínusu (aj -2000 či -5000 dolárov). Za to si všetko nakúpia a potom mesačne splácajú dlh na kreditnej karte. To je pre nich normálne fungovanie.

Ak priemerný človek povie: „Mám sa dobre.“ Znamená to: „Som schopný splácať kreditnú kartu.“

Neznamená to, že nemá dlhy, ale že ich vie splácať. Zaujímavé je, že aj finančné inštitúcie ťa hodnotia na základe toho, či vieš alebo nevieš splácať kreditnú kartu.

Keď som prišla do Ameriky, tak som nemala kreditnú kartu (nie som na to zvyknutá zo Slovenska) – toto sú moje peniaze a koľko mám, tak iba toľko môžem minúť.

Chceli sme si s manželom kúpiť auto. Tu sa väčšinou kupuje na splátky, nie je bežné si kupovať drahšie veci za hotovosť. Mne auto nechceli predať, pretože som nemala žiadnu históriu splácania. Nevedeli teda, či by som ho bola schopná splácať. Keďže som nikdy nič nesplácala, tak si nevedeli overiť, že keby mám dlh či to dokážem splácať. Nepredali mi ho na moje meno. Manžel musel byť spoluvlastník.

Teda, aby som to zhrnula, ak by som nikdy nemala kreditnú kartu, nikdy by som nemala dlh, tak mi proste drahšie veci (viď. príklad s autom) nepredajú (aj keď som nikdy nemala dlh), pretože nevidia moju históriu splácania, či toho som alebo nie som schopná. Je to celkom vtipné pre nás.

Tak ja teda teraz splácam to auto, nejdem do mínusu, ale splácam ho každý mesiac. Veľa Američanov do mínusu ide, aj keď nemusia, ale dôležité je, že splácajú, čo majú.

Ľudia ťa tu hodnotia podľa vecí, ktoré vlastníš, aj to kde bývaš (v akej časti mesta), čo si obliekaš, do akej školy chodia tvoje deti… Sledujú všetko.

 

Takže tie filmy, ktoré vidíme v telke, je to pravda?

Sama som tomu neverila, ale áno, je to pravda.

Stredná škola tu naozaj funguje ako v americkom filme, s populárnymi deťmi, futbalovým tímom a roztlieskavačkami.

Čo som počula, tak aj šikana je ako v americkom filme. Šikanujú ťa na základe toho, ako vyzeráš, čo si obliekaš…

V tých filmoch sa smejú z niekoho, kto je škaredší alebo chudobnejší. Presne tak to v skutočnosti v Amerike funguje.

Sú vychovávaní, že musíš vyzerať dobre, byť šťastný, veselý a zapadnúť.

Veľa dávajú na výzor. Veľká väčšina ľudí má perfektný americký úsmev. Krivé zuby sa riešia už od detstva, aby vyzerali super.

U nás v Kalifornii som si všimla, že ľudia sa väčšinou rozprávajú iba o pozitívnych veciach.

Tiež to vychádza z kultúry: „Som rád, že som Američan, som šťastný, že žijem v slobodnej krajine, že sa mi darí, lebo iné krajiny sa tak dobre nemajú.“

Na Slovensku je to trochu opačne. My máme skôr sklon k tomu, že sa viac sťažujeme: „Robota ma nebaví, štve ma šéf, kolega… a hento.“ Naša normálna konverzácia je, ak sa na niečo sťažujeme.

(JA: Strašne som sa na tom začala smiať, keď mi to Lucka hovorila. Je to pravda.)

Američania sú úplní opak v tomto. Oni sa veľmi málo sťažujú. Väčšinou hovoria, ako je všetko super – rodina super, práca super, dovolenka super, bývanie super…

Keď sa niekomu sťažuješ, tak často nevedia, ako majú reagovať – prečo dávaš na nich svoje problémy, prečo ich zaťažuješ. Dokonca to môže vyústiť až do takého bodu, že sa prestanú s tebou rozprávať, pretože ty si ten negatívny človek, ktorý zaťažuje ostatných svojimi problémami.

Musela som si na to zvyknúť, že oni nevedia, ako to majú spracovať. Nevedia, čo ti na to majú povedať. Vznikne potom taká divná situácia. Konverzácia predsa musí byť pozitívna.

Loď pred väzením Alcatraz pri San Franciscu (Zdroj: LC)

 

Aha, tak preto majú tak veľa psychológov, aby sa mohli aspoň niekomu vyrozprávať?

Áno, presne tak. Psychológovia tu naozaj prosperujú. Sú veľmi žiadaní.

Predsa nie je zdravé to všetko v sebe dusiť. Potrebuješ sa vyrozprávať. Musíš sa niekde vyventilovať – vypustiť paru. Je normálne, že ťa nejaké veci proste štvú.

Keď si na verejnosti, tak sa stále usmievaš. Všetko je super a potom ideš k psychológovi, vyrozprávaš sa, on ti povie, čo máš robiť, ako to máš zvládať a takto sa to opakuje stále dookola.

 

Je to pravda, že ak niekam ideš, tak sa tam ľudia vykecávajú?

Áno. Rozprávanie sa s ľuďmi aj s neznámymi je pre nich úplne normálne. Všetci sú milí a radi sa zastavia a pokecajú. 1 minútu.. 2 minúty.. 5 minút. Stále na to nie som úplne zvyknutá, hlavne keď sa niekam ponáhľam. 😊

Ak niekam idem, chcem niečo rýchlo vybaviť a predo mnou sa začnú vykecávať. Nikdy v živote sa nevideli, nepoznajú sa a spustia: „Ako sa máte?.. Aké máte pekné počasie.. Akú máte peknú blúzku, kde ste si ju kúpili?…“ a takto prejde aj 5 minút. A ty za nimi stojíš a čakáš, kým dokecajú. Ale nič im nemôžeš povedať, pretože by ťa brali, že si neslušný a drzý.

 

Nie je to také falošné?

Nepovedala by som, že falošné. Nie je to úplne vhodné slovo. Skôr by som povedala, že je to taká ľahká konverzácia. Nejde sa do hĺbky.

Oni to nerobia naschvál. Oni sú tak vychovávaní, že musíš byť milý, ak chceš, aby ťa mali ľudia radi, a preto to robíš. Chceš byť milý, tak preto si takto pokecáš, ale ten človek ťa až tak nezaujíma.

Keď ti napríklad pochvália tú blúzku, tak to myslia vážne. Nie je to zase také, že klamú alebo nemajú čo povedať.

 

Keď ťa pochvália na Slovensku je to také vzácnejšie. My sa tu nechválime navzájom každý deň

Američania sú na chválenie zvyknutí. Je to pre nich normálna súčasť konverzácie. Radi chvália aj radi dostávajú chválu. Nenazvala by som to falošnosťou.

Ak sa im niečo na niekom naozaj páči, pochvália to. Prirovnala by som to k tomu, keď sa u nás opýtame: „Čo máš nové?“ Naozaj chceme vedieť, čo má ten človek nové. Je to úplne normálna otázka. V Amerike je zase úplne normálne niečo pochváliť: „Máš peknú blúzku.“

 

Ako je to s tým, že každý každého ľúbi a miluje?

Vo filmoch ukazujú, že si to hovoria úplne bežne a to sa niekedy poznajú len 5 minút. Pre mňa je to zvláštne, akoby nepoznali význam slov. Akoby nevedeli odhadnúť silu slov. Preto to na mňa pôsobí falošne a nepravdivo.

Myslím, že na Slovensku máme širšiu slovnú zásobu, ako niekomu opísať, čo si myslíme. Páčiš sa mi, mám ťa rád, som zaľúbený, milujem ťa…

V Amerike je táto slovná zásoba viac limitovaná a preto musia použiť: „I love you,“ na viacero vecí. Tiež dávajú inú váhu na slová ako na Slovensku. Dvakrát v živote sa s niekým vidíš, a už si hovoríte, že ste najlepší kamoši. A keď sa náhodou jeden z nich presťahuje, tak život ide ďalej – nerobia z toho veľkú vedu a čoskoro budú mať ďalšieho najlepšieho kamoša.

San Francisco (Zdroj: LC)

 

Tým pádom asi nemajú veľmi dlhotrvajúce vzťahy?

Lucka sa trochu zamyslela a hľadala správne slová.

Hm, nenazvala by som to, že nemajú dlhotrvajúce vzťahy, skôr by som to nazvala, že oni silnejšie prežívajú emócie.

Keď si tam, si TAM a keď tam nie si tak, ako im to až tak nevadí. Nie je to také ako u nás, že priateľstvo buduješ niekoľko rokov. U nich to rýchlo vzbĺkne a aj rýchlo zhasne.

 

Hm, ale to presne tak znie, že nemajú veľmi kvalitné priateľstvá

(Podpichla som Lucku a pokračovala som ďalej.) U nás to funguje, že aj keď sa s kamoškou pár mesiacov nevidíme, tak naše priateľstvo nezanikne. Stále sme kamošky.

Nechcem povedať, že nemajú priateľstvá, ale je to také slabšie. Na Slovensku je to iné. Priateľstvá sú pevné.

 

U nás sa na kamošov môžeš spoľahnúť. Pomôžu ti, keď máš nejaký problém. Ako je to v San Franciscu?

Toto v Amerike nefunguje ako u nás (aspoň, čo som ja videla). Tým, že ťa „nemôžu“ a nechcú zaťažovať problémami, tak požiadať niekoho o pomoc je veľmi ťažké.

Je to skôr také: „To si nevieš zariadiť??“

Preto tu funguje veľa služieb, ktoré my na Slovensku nemáme, alebo ich až tak veľmi nevyužívame.

Ak sa ideš sťahovať, tak tu máš sťahovaciu službu. Keď sa ti pokazí auto, tak tu máš pojazdnú autoopravovňu, ktorá za tebou hocikam príde. Ak potrebuješ odviezť, tak máš veľa taxíkov či letiskové shuttle. Ak potrebuješ postrážiť dieťa, tak tu máš všetky možné typy opatrovateliek…

Snažíš sa vyhnúť tomu, aby si zaťažoval svoju rodinu alebo priateľov. Len v naozaj kritických situáciách, ak už nič iné nemôže byť, tak vtedy niekoho požiadaš o pomoc.

Poviem ti taký extrémny príklad: Náš známy sa sťahoval a môj americký kamoš sa ho opýtal: „Potrebuješ pomôcť s vecami?“

Známy na to: „Hej, áno. Prosím ťa, príď.“ Keď odišiel, tak môj kamoš povedal, že to bolo riadne drzé, že teraz od neho čaká pomoc.

Ja na to: „Nepochopila som to. Veď ty si sa mu ponúkol.“

On na to: „Áno, ja som sa mu ponúkol, ale správna odpoveď mala byť: Nie, ďakujem.“

Oni majú takú etiketu, že ty sa ho musíš opýtať či potrebuje pomoc, ale on musí povedať, že nie. A on si to má potom nejak zariadiť.

Keď sme potrebovali zaviesť na letisko, tak sme proste nikoho nevedeli nájsť. Nemáme kamoša, ktorý by bol schopný hodinu – možno viac zabiť tým, že by prišiel k nám, vzal by nás na letisko a potom by šiel domov.

Keď sme sa opýtali 2 ľudí, tak reakcia bola: „No…uhm… musím sa pozrieť, či vtedy môžem..“ My by sme si v pohode vzali taxík, lenže máme malé dieťa. Nechceli sme si autosedačku brať až do lietadla a potom všade so sebou. Nevedeli sme nájsť taxík, ktorý by mal autosedačku. Nakoniec sme si ju museli vziať.

Zase na druhej strane tu funguje sprepitné. Patrí to k účtu. Podľa toho, v akej časti Ameriky si, to je od 10-20 %. V Kalifornii je to 20 %.

San Francisco (Zdroj: LC)

 

Tak to radšej ani nechodiť von a variť si doma…

No vieš, to je zase ten status, na ktorý si potrpia. 🙂 Musíš byť sociálny… chodiť von..

Napríklad čašníci majú minimálnu mzdu. Žijú vďaka tringeltom. Preto sa tam každý čašník usmieva, je milý, aby si bol naozaj spokojný a dal mu tringelt.

Sprepitné sa necháva všade, vo všetkých službách, aj keď ideš na masáž, ku kaderníčke… Čo bolo pre mňa trochu šok. Platíš za to, že ťa ostrihá a ešte jej musíš dať aj 20 % tringelt. Proste za hocijakú službu nechávaš sprepitné.

Chcem povedať, že i napriek tomu, že sú tak národne hrdí, že si myslia, že sú najlepšia krajina, tak veľa prispievajú na hocičo. Posielajú peniaze na rôzne veci.

Prispievajú na školy, športové tímy, charitu, politickú kampaň (je úplne normálne prispieť na politickú kampaň, aby si zvýšil šancu, že tvoj kandidát vyhrá)… fakt na hocičo.

Keby sa ti stala nejaká tragédia a nemáš peniaze, tak existuje taká web stránka, kde môžeš požiadať o pomoc a ľudia tam proste posielajú peniaze.

Napríklad nám prišiel email od švagrinej, že ich deti sú vo futbalovom tíme a že ich tím potrebuje nové dresy, že sa na to skladajú a či by sme tiež prispeli. Takto sa to poposiela po známych, každý niečím prispeje a deti budú mať nové dresy.

 

Nie sú potom aj umelo nútení prispievať na všetko možné?

A čo keď nechcú prispieť? Alebo sa nerieši výška príspevkov? Keby dáš napr. dolár, bolo by to v poriadku? 

Vieš, myslím si, že je to podobné ako s tým sprepitným. Očakáva sa to. A keby si pri sprepitnom prispel menej ako 20 % (alebo by si dal len $1) tak to nevyzerá dobre. Niekedy ťa aj čašník zastaví na ceste von a opýta sa ťa, prečo si dal menej.

Podobne to platí aj pri charite. Samozrejme, nemusíš prispieť na všetko, čo ti príde, ale keď sa už rozhodneš prispieť, tak by nevyzeralo dobre, keby to bol iba dolár.

Očakáva sa nejaká normálna suma. Napríklad my sme prispeli $20 na tie tímové dresy, o ktorých som hovorila vyššie.

Oni radšej prispejú a potom si svoje financie riešia osobitne (všetko ostatné dajú na kreditnú kartu).

 

A keby si niekto zorganizoval tú zbierku pre sebe, tak to nie je divné?

Nie je to v kontraste s tým sociálnym statusom, na ktorom si tak veľmi potrpia? Ukáže, že nemá prachy a pýta si pomoc? Či cez charitu je to v poriadku? Je to taký protiklad. Nie je lepšie prijať pomoc od blízkych ako od cudzích?

Dobre si to spojila. Snažíš sa mať dobrý status, vyzerať dobre, ale keď sa to už nedá, nezvládaš to finančne, tak požiadaš o peniaze. Potom o tom, ale každý vie a pozerajú sa na teba štýlom: „Och, chudáčik.“

Strácaš svoj sociálny status a ľudia ti pomáhajú. Dostávaš sa na nižšiu úroveň. Pomôžu ti, pretože už nie si na ich úrovni. Už im nie si rovnocenný. A keďže si hovoria: „My sa máme lepšie, tak sa o to podelíme s niekým, kto sa tak dobre nemá.“

 

Áno, chápem, ako to myslíš

Keď sa máš dobre a požiadaš o pomoc napr. so sťahovaním, tak to nemôžeš lebo si to máš zaplatiť, keďže na to máš. Ale keby na to nemáš, tak vtedy sú ti ochotní pomôcť.

Áno, ale už nie si rovnocenný a padáš v očiach ostatných. Už by ťa asi nezavolali na party. Teda určite by ťa nezavolali von sa niekam najesť, lebo je to všetko drahé a ty nemáš peniaze. Si vyčlenený z tejto skupiny. Tvoria sa tu triedy.

 

Ďakujem Lucke, za skvelý rozhovor, cenné informácie a pekné fotografie.

Teším sa na ďalšiu debatu, v ktorej sa budeme baviť viac o samotnom meste San Francisco a čo sa oplatí navštíviť. Máte sa na čo tešiť.

Je obdivuhodné, že Lucka využila príležitosť, ktorá sa jej naskytla – nenechala sa na začiatku odradiť, riskla to a dostala sa do Ameriky…

Tento rozhovor bol pre mňa veľmi zaujímavý a aj napriek tomu, že sú Američania, akí sú, tak by sme sa niečím od nich mohli inšpirovať. Mohli by sme priniesť do nášho života viac pozitivity – viac kladných emócií a slov, viac úsmevov i silnejšieho prežívania momentov v živote.

Verím, že sa vám tento rozhovor páčil a dozvedeli ste na niečo nové. Budem rada, ak ho budete zdieľať a dáte mu like. Podeľte sa s nami dole v komentároch o vaše skúsenosti s Amerikou či s Američanmi…

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)