Rozhovor: Ako prebieha Work and Travel

Študujete na vysokej škole a uvažujete nad tým, že by ste chceli ísť do Ameriky? Niečo si zarobiť a zároveň si aj užiť leto?

Ak rozmýšľate nad programom Work and Travel, tak si prečítajte článok, v ktorom vám Barbi, ktorá bola v Amerike už dvakrát a teraz sa tam chystá tretíkrát, prezradí, čo Work and Travel so sebou obnáša.

Poďme na to. 🙂

 

Baška, predstav sa čitateľom Neobsedím.sk

Ahojte, mám 26 rokov, bývam v Šali, študujem anglický jazyk a literatúru v Brne. Tento rok by som mala dokončiť magistra, ale rozhodla som sa nedokončiť ho. 😀

Momentálne brigádujem v únikovej miestnosti v Bratislave. Keď som bola druhý rok na Work and Travel v USA, tak som mala problém nájsť si druhú prácu. Sťažovala som sa môjmu kamošovi, že nemám robotu. Keďže on pozná veľa ľudí, tak mi vybavil prácu v escape room (únikovej miestnosti). Keď som sa potom vrátila späť na Slovensko a hľadala som brigádu, tak som si povedala, že to skúsim aj tu.

Rovnako som teraz začala brigádovať v plnochutných potravinách v Bratislave. Mám aj kurz sprievodcu a delegáta cestovného ruchu, ktorý využívam pri sprevádzaní školských jazykových zájazdov.

Okrem toho mám rada aj lietanie a môjho útulkáča, psíka Baileyho. Robila som i letušku a uvažujem aj nad prácou pilotky, ale to sa ešte uvidí.

Yosemitský národný park (Zdroj: B.T.)

 

Povedz nám, ako prebieha Work and Travel

Programu Work and Travel sa môžete zúčastniť, ak ste študentom denného štúdia na vysokej škole. Máte od 18 do 28 (30) rokov a máte komunikatívnu úroveň angličtiny. Dôležité je vedieť, že na Work and Travel sa chodí cez agentúru. Na Slovensku a v Čechách ich je niekoľko. Ja chodím cez českú ATEP, pretože študujem v Brne.

Ďalšie agentúry sú: StudentAgency, Injoy, Campleaders a veľa ďalších.

Opíšem vám vlastnú skúsenosť s ATEP-om, v iných agentúrach to môže prebiehať inak.

Agentúre sa platia v podstate dve veci – registračný a programový poplatok.

Registračný poplatok ide priamo českej/slovenskej agentúre, ktorý je rozličný v každej agentúre. Druhý poplatok ide americkej agentúre, ktorá je partnerskou tej slovenskej/českej. Americká agentúra funguje ako víza sponzor, vďaka ktorým nemáte problém dostať víza (ak teda nie ste z Ruska, Ukrajiny alebo Turecka :-/) a jeho výška závisí od programu, ktorý si vyberiete.

Buď full program (kedy vám oni hľadajú prácu aj ubytovanie) alebo self-placement program (tu si hľadáte prácu a ubytovanie sami).

Mimo týchto poplatkov agentúre musíte zaplatiť ešte SEVIS poplatok (Sevis je informačný systém študentského a výmenného programu, je to internetový systém pre sledovanie účastníkov s vízami F, M, J a SEVIS dokladov až do dokončenia štúdia alebo uzatvorenia/opustenia programu), ktorý je stanovený nemenne na 35 USD. Po jeho zaplatení vám bude vystavený formulár DS (v podstate sa na ňom píše, že máte zmluvu s nejakým zamestnávateľom v USA a odkedy dokedy môžete legálne pracovať). Potom si platíte J1 víza, sú to pracovné víza pre študentov. Za tie je rovnako nemenný poplatok 160 USD.

Pekne spracovaný náhľad a podmienky nájdete na web stránke ATEP.

Ďalej musíte riešiť, kde budete bývať (buď si ubytovanie hľadáte sami, alebo vám pomáha agentúra). Niekedy treba vopred poslať vratný depozit na ubytovanie a mať minimálne vreckové 1000 USD na prvé týždne. Okrem toho si musíte zaplatiť aj letenku. Poistenie zabezpečuje americká agentúra a závisí to od konkrétnej agentúry, ktorá je vašim sponzorom. Ja som mala skúsenosti, že poistenie je na obdobie platnosti DS formulára a v niektorých prípadoch až tri dni pred jeho začatím (teda ak by ste prišli do USA o pár dní skôr, ako môžete legálne pracovať, tak si neriešite dodatočné poistenie na tie dni).

Všetky tieto poplatky (aspoň v ATEPe) majú stanovený dátum splatnosti. Na tie poplatky v USD býva väčšinou dlhší čas. Víza si platíte až predtým, ako pôjdete na ambasádu (marec/apríl). Samozrejme, ak máte veľmi zlú finančnú situáciu a neviete to naraz zaplatiť, dá sa dohodnúť na splátkach (len na tých, ktoré sa platia agentúre.

Keď chcete ísť na Work and Travel, tak je dobré to riešiť na začiatku semestra (niekedy v októbri), máte vtedy najväčší výber miest a pracovných ponúk. A tiež je to dobré aj kvôli vízam.

Na výlete v Grand Canyon (Zdroj: B.T.)

 

Ako je to u teba? Agentúra ti vždy hľadá prácu?

Prvý rok som išla tak, že mi hľadali prácu oni, keďže som ešte nevedela, čo a ako. Rovnako mi našli aj ubytko. Druhý rok a aj tento rok idem tak, že si “hľadám prácu sama”. Idem na to isté miesto, kde som pracovala prvýkrát.

Napísala som do reštiky, kde som robila, že by som chcela ísť opäť k nim a že by som potrebovala, aby mi poslali zmluvu. Mám takto lacnejší program, keďže mi prácu ani ubytovanie agentúra nemusí riešiť (mám self-placement program).

Ja som mala v USA dve práce. Pri hľadaní druhej práce je dôležité si uvedomiť, že prvá práca, na ktorú máte povolenie je primárna. Všetky ostatné aktivity – teda aj druhá práca sa musí odvíjať od toho. Druhá práca sa musí prispôsobiť tej prvej. Záleží, ako sa dohodnete so zamestnávateľom. Na tieto študentské pracovné víza by ste mohli mať aj 10 prác, keby ste to stíhali :). Nie je to obmedzené počtom. Napríklad Jamajčania mávajú aj tri práce, ale to mi už príde moc. Ste v práci skoro 24 hodín.

 

Zarobila si si v USA dobre, keďže si mala dve práce?

Prvý rok som nezarobila až tak dobre, lebo v oboch prácach som mala fixnú hodinovku. Nedostávala som žiadne tringelty. Samozrejme, aj nejaký čas trvá, kým si tú druhú prácu nájdete. Minulý rok som robila čašníčku, kde som dostávala aj tringelty a v escape room, kde som mala fixnú hodinovku. Práce boli doslova len minútu od seba, takže presun medzi nimi bol jednoduchý. Tentokrát to urobím rovnako.

Myslím, že som naposledy zarobila celkom dobre. Nakoľko som si z toho kúpila nový telefón (Apple), iWatch, bola som v Kanade, na Jamajke, zaplatila som si program na toto leto a ešte mi zostalo okolo 2500 eur.

Akože vyžijete v USA aj z jednej práce, aj si niečo pocestujete, ale nie je to také, že by sa vám vrátili počiatočné náklady. Ideálne je mať dve práce a ak je jedna z nich s tringeltami. Každý, kto tvrdí, že to ide aj bez toho, sa len klame. Je to môj názor a skúsenosť ľudí, ktorých som stretla v USA. Samozrejme, je možné, že sa mýlim a niekto iný má lepšiu skúsenosť. Závisí to hlavne aj od štátu, do ktorého sa ide, pretože všade sú pracovné pozície platené inak.

V USA nemajú pracovný čas na 8 či 12 hodín. Pracuje sa tam väčšinou 4-6 hodín, takže druhá práca sa v pohode stíha. Najlepšie na zarobenie si a zároveň najľahšie na nájdenie si druhej práce je pozícia čašníka.

Čašnícka výplata v USA pozostáva hlavne z tringeltov a sprepitné je povinné. Sem-tam sa mi stalo, že som mala zákazníkov – turistov cudzincov, ktorí nie sú zvyknutí na dávanie tringeltov. Stále hľadali niečo, prečo by nemuseli nechať taký vysoký tringelt, ako by mali nechať, aj keď boli spokojní s jedlom a starali sme sa o nich. Raz som mala stôl 10 ľudí, riadne ma preháňali – po jednom si pýtali veci, jedlo im chutilo a aj tak mi nenechali tringelt. Toto potom zamrzí.

Veľa ľudí, čo poznám, chodí robiť aj plavčíka, čo nie je až také super, vzhľadom na ich pracovnú dobu. Je pre nich veľmi ťažké si nájsť druhú robotu, pretože väčšina poobedných smien začína od 4 a oni robia do 5-6. Majú síce vyššiu hodinovku, no aj tak to nestačí. (Znova len vlastná skúsenosť)

Ďalšia skupina chodí robiť do kempov, buď vedúcich do detských táborov alebo pomocníkov do kuchyne, pripadne iné práce s tým spojené. Tuto to väčšinou funguje tak, že pracovníkovi platia ubytko a aj stravu. V tejto práci dostanete menej peňazí. Ak si chcete zarobiť, tak si myslím, že to nie je správna cesta. Rovnako, ak vám ide len o skúsenosť.

Ľudia chodia do takých typických miest ako Los Angeles, San Francisco, New York, Florida… Aj v agentúre mi povedali, že to sú skôr destinácie pre ľudí, ktorým nejde o zárobok a vlastne môžu míňať (aj vlastné) peniaze. Ubytovanie a strava sú tam veľmi dráhe a taktiež dopravu do roboty nemáte hradenú (a musíte cestovať MHD) a celkovo tie náklady sú vyššie. V meste, kde robím ja, chodím celé leto na bicykli, lebo tie vzdialenosti sú dosť veľké. Poznám aj ľudí, ktorí chodili pešo každý deň hodinu do prace. Vraj sa to dá. 😀

Rieka Colorado v Horshoe Bend, neďaleko Grand Canyon (Zdroj: B.T.)

 

Kam chodíš na Work and Travel?

Chodím stále na to isté miesto – Wisconsin Dells. Tento rok tam pôjdem už tretíkrát. Povedala som si, že už to tam poznám, čo mi prináša rôzne výhody. Poznám zamestnávateľov, poznám náplň práce, viem, čo môžem očakávať. Mám aj lacnejší poplatok v agentúre, tým pádom, keďže prácu si riešim sama, aj ubytovanie. Povedala som si, že keď budem cestovať, tak navštívim nové miesta. Naozaj mi nevadí, že pracujem na tom istom mieste.

Táto oblasť Wisconsin Dells sa skladá z mesta Wisconsin Dells a dediny Lake Delton. Má okolo 5 600 trvalých obyvateľov. Ročne túto oblasť navštívi okolo 4 miliónov návštevníkov. V oblasti Wisconsin Dells sa nachádza viac hotelových izieb a možností ubytovania ako v akejkoľvek inej destinácie v štáte.

Mesto je pomerne veľmi roztiahnuté. Je to obľúbená letná destinácia Američanov. Nazývajú to ako “The Waterpark Capital of the World” – hlavné mesto vodných parkov sveta. V mestečku je asi 6 vodných parkov. Veľa ľudí sa tam nachádza hlavne počas leta, je tam viac vonkajších aktivít, ale turisti tam prichádzajú celoročne.

Pokiaľ viem, tak keď som tam bola prvýkrát, tak som bola v celom meste jediná Slovenka. Druhý rok mi ľudia tvrdili, že sú tam ďalšie Slovenky, ale nie som si istá, pretože niektorí nevedia rozdiel medzi Slovenskom a Slovinskom :). Takže neviem no. Možno si to pomýlili, kto vie.

Vodný park vo Wisconsin Dells (Zdroj: B.T.)

 

Na koľko sa chodí na Work and Travel?

Legálne tam môžete pracovať 3 mesiace. Vraj na Slovensku je to prísnejšie a musíte sa vrátiť predtým, ako vám začne škola. Napríklad, ak vám dajú víza od 15.6. (lebo si musíte najprv dokončiť skúšky atď.), tak ich dostanete len do 15.9.

V Čechách im to je jedno. Minulý rok som šla od 1.6., ale nedali mi víza len do 1.9., ale do konca septembra. Takže som mohla pracovať 4 mesiace. Keď vám vypršia pracovné víza, tak máte mesiac na to, aby ste opustili krajinu. Takže v rámci Ameriky môžete cestovať ešte mesiac. Niektorí chcú ísť na rôzne plavby na Bahamy atď., ale tam treba dávať potom pozor s vízami. Ak opustíte krajinu a budete chcieť z Ameriky odletieť, tak budete potrebovať ďalšie víza. Lebo ste už odpustil krajinu, tak vás už späť nepustia.

Západ slnka vedľa móla Santa Monica Pier (Zdroj: B.T.)

 

Ubytovanie si mala tiež rovnaké ako aj prácu?

Nie, ubytovanie som mala iné ako prvý rok. Našla som si ho sama.

Prvý rok mi našla ubytovanie agentúra. Bolo to také študentské ubytovanie. Síce je to tam nové, pekné, čisté, lenže to je taký komplex a zvyknú byť na izbe 3-4 ľudia. Vstup do izieb bol akoby z chodby, ale z vonka – vyzeralo to ako taký balkón.

Problém bol pre mňa v tom, že v tých izbách nie je okno. Jediný zdroj svetla z vonku máte, čo sa vo dverách nachádza taká sklenená výplň (bol to iba taký kúsok). Takže, ak chcete mať svetlo, tak si musíte otvoriť dvere. Sú tam okrem toho veľmi malé izby. Moja šéfka mi vravela (pozná ľudí, ktorí tam pracujú), že tie izby boli pôvodne pre dvoch ľudí. Lenže chceli viac zarobiť, tak pridali ešte jednu posteľ, čím sa rapídne zmenšil priestor. Ak sa tam človek chodí iba vyspať, tak sa to dá, ale tráviť tam voľný čas, tak to moc nie. Mne naozaj vadilo, že tam nebolo okno.

Kuchyňa bola spoločná pre poschodie a rovnako sa do nej išlo z toho balkóna. Riady a veci na varenie mal každý vlastné, chladničku a mikrovlnku sme mali na izbe. Boli tam aj takí, ktorí sa poskladali na spoločné hrnce, varešky atď. No potom to iní študenti pokradli :-/.

Ubytovanie som si na druhý rok potom našla cez kamošov a známych. Kamoška mi odporučila jednu rodinu, u ktorej bývala. Vravela, že to bolo super. Povedala mi, že sa rodina sťahovala do nového domu, ale že budú opäť pre študentov prenajímať izby. Rozhodla som sa, že do toho pôjdem. Mali sme mať jedno celé poschodie pre seba. V jednej izbe ja + kamoška a v druhej ďalšie dve kočky – poznali sme sa všetky štyri. Mali sme mať kúpeľňu, niečo ako obývačku a kuchynku.

Prišli sme tam, ešte to trochu prerábali, ale boli sme s tým ok. To poschodie bola vlastne pivnica. Okno v našej izbe nebolo. A v druhej izbe bolo len také vyššie položené pivničné okno. Bol tam veľký priestor, kde bol kuchynský kút, gauč a nejaký výčnelok. Poriadne som sa zadívala a všimla som si, že tam spí nejaké dievča. Nechápali sme, čo to má znamenať. Potom sme zistili, že do toho priestoru dal ešte dve postele a záves, ktorý ich mal oddeľovať od zvyšku, ale neoddeľoval ich. Do druhej izby, kde mali byť moje kamošky, narval 4 postele. Takže namiesto 4 sme tam mali byť 8. Na jednu kúpeľňu 8 dievčat. Uff. Bez okien a nebola tam ani pračka.

Hore v dome majitelia mali pračku, aj sme im povedali, že si za pranie zaplatíme, no povedali nám nie. Práčovňa bola asi 20 minút na bicykli a MHD tam nechodila. Bolo to nepraktické. Raz nám na tajnáša oprala veci manželka majiteľa so slovami: „Nehovorte o tom môjmu manželovi.“

Ani raz nám nepovedal o tom, že tam chcú ďalších ľudí nasťahovať. S kamoškou sme mali manželskú posteľ. A dali nám len jeden paplón. Keď sme majiteľovi povedali, že chceme ďalší, tak to hovoril manželke štýlom: „Choď doniesť ešte jeden paplón, lebo im očividne vadí mať len jeden.“ Jediné šťastie, že sme sa s kamoškou poznali. Neviem si predstaviť, že by dal cudzích ľudí spolu na jednu posteľ a s jedným paplónom.

Chcela som odtiaľ odísť. Vravela som kolegom, že hľadáme nové ubytko. Kolega mi povedal, že majú taký väčší priestor na poschodí pri schodoch, že aj minulý rok tam mali dáke baby, ktoré tam spali. Vravel, že matrace majú a že tam môžeme ostať. Neboli tam žiadne skrine ani nič, ale to nám nevadilo. Toto je normálny spôsob, ako tam študenti bývajú. Platili sme 70 dolárov za týždeň. Bežné ceny sú tak od 85-90 USD a vyššie. Boli tam okná, práčka, komplet vybavená kuchyňa a žiadni ďalší neznámi ľudia. 🙂 Dokonca sme mali aj mačku.

Na výlete v Chicago (Zdroj: B.T.)

 

Akí sú tam Američania, bola si s nimi v kontakte?

Prvý rok som s nimi ani moc nebola v kontakte, ak nerátam mojich manažérov, alebo keď som odprevadila hostí k ich stolu (vtedy som pracovala ako hosteska). Všimla som si, že keď prišli viacerí zahraniční pracovníci spolu, tak sa zdržiavali hlavne vo svojich komunitách – bavili sa vo svojom jazyku a nemali až takú potrebu si hľadať ďalších kamarátov. Ja som tam šla prvý rok sama. Takže som sa chcela zoznamovať a rozprávala som celý čas len po anglicky.

Druhý rok, keď som pracovala v escape roome, tak tam sme boli zamestnaní len traja cudzinci a ostatní boli Američania.

Počas práce v USA som sa stretávala prevažne s Američanmi okolo 20 rokov, teda „mladšou generáciou“ :D. Všetci boli veľmi priateľskí, každý každého ľúbil (:D), boli nám veľmi nápomocní (nemali problém nás po robote porozvážať autami domov, keď pršalo alebo sme jednoducho potrebovali a nič za to nechceli!). Avšak všimla som si, že kolegyne okolo 17-19 rokov sú celkom lenivé – v práci ich poslala manažérka vyniesť smeti do veľkého kontajnera, ktorý bol tak 500 metrov od budovy a oni sadli do auta aj so smeťami a previezli sa tam :D.

Čo som napríklad pozorovala u zákazníkov v reštaurácii, tí majú veľké medzery v geografii, pretože keď sa vždy spýtali odkiaľ som, tak len málo z nich tušilo, aké krajiny sú v strede Európy. Keď mi jeden pán povedal, že bol v Bratislave učiť na univerzite a žil na Slovensku pol roka skoro som spadla na zadok.

Keď som cestovala, často som využívala UBER a Lyft (americká verzia UBERu) a tam boli všetci vodiči naozaj priateľskí a nápomocní. Rovnako sa nám stávalo, že keď sme s kamarátkou vyzerali stratené, prišli sa nás spýtať či potrebujeme poradiť alebo nasmerovať.

100 ročné mólo Santa Monica Pier (Zdroj: B.T.)

 

Nemôžem si odpustiť túto otázku: „Ako si bola na tom so stravovaním? Nepribrala si tam?”

Hej, pribrala. (Barbi sa zasmiala.) Každý rok priberiem okolo 5 kíl. Síce to neznie, že by to bolo veľa, ale na mne to dosť vidieť. Keď prídem späť na Slovensko, tak sa dávam do poriadku.

Mne to príde tak, že priberám až potom, keď idem cestovať a nie počas práce. Do práce chodím na bicykli, ktorý som si tam kúpila. Všetko je dosť ďaleko od seba a je tam aj dosť kopcov. Takže cestou do/z práce športujem a aj v práci sa dosť hýbem.

Okrem toho sa snažím doma variť, keď mám čas, aby som sa nemusela stravovať v reštauráciách. Majú všade samé vyprážané veci a ja to jesť jednoducho nechcem. Minulý rok som bývala s kamoškou, ktorá mala len jednu prácu, takže ona bola viac doma. Všetci si robili srandu, že je moja manželka. Lebo som im vravela, že keď som došla domov, tak ma čakalo navarené jedlo :). Snažili sme sa jesť zdravšie varianty jedál.

Inak, keď sa ma ľudia pýtali, že či by som chcela v Amerike žiť, tak som odpovedala: „NIE.“

A keď sa pýtali, že prečo, tak som vždy povedala: „Kvôli jedlu.“

Zisťovala som, že v iných mestách to nie je také zlé so stravovaním, že tam je viac príležitostí, lenže v mojom meste je len jeden obchod s potravinami Walmart.

Tiež sa mi nepáči, že Američania vedia dať všetko do konzervy. Všetko, čo vám napadne, aj také veci, čo si myslíte, že by sa to nedalo dať. Majú veľa mrazených vecí a hlavne polotovarov.

Okrem toho zelenina vo Walmarte je úplne bez chuti, je to také nijaké. Keď som si kúpila šalát, dala som ho do chladničky, tak o dva dni sa mi celý pokazil. Nie je to ako u nás, že zelenina má nejakú chuť a aj vydrží dlhšie.

V obchode som si všimla, že tam chodí veľa obéznych Američanov na takých tých motorových „autíčkach“ (jednoducho už nevládzu chodiť, takí sú veľkí) a pre nich majú v obchode aj také vozítka, aby si ich mohli pripevniť k tomu ich -“autíčku”. Keď som sa pozrela do ich košíka, tak tam mali samé sladkosti, polotovary, vyprážané veci. Rarita je, ak tam uvidíte nejaké jablko. Vtedy som si povedala: „Wau, táto teta asi žije zdravo.“

Kupovanie jedla je aj celkom drahá záležitosť. Keď som chodila do obchodu a nakupovala som len pre seba, tak som neplatila menej ako 60 dolárov. Nič špeciálne som však nekupovala. Žiadne bio, raw… Iba základné veci. Mlieko, vločky, zeleninu, syr, maslo, jogurty…

Ikonický most v San Franciscu (Zdroj: B.T.)

 

Preto chodia Američania radšej do reštík? Je to lacnejšie?

Hm, ani nie. Aj tam je to dosť mastné a ešte musia počítať aj s tringeltami. Celkovo na naše pomery je USA drahšie.

Napríklad reštaurácia, kde som pracovala je špeciálna v tom, že tam nosí jedlo vláčik. Chodia tam hlavne rodiny s deťmi. Keď máme nejakú 5 člennú rodinu, tak úplne jednoducho tam nechajú aj 100 dolárov za večeru. Inak detské menu v reštauráciách sú väčšinou hranolky, vyprážané kuracie prsia, toastový chlieb so syrom alebo makaróny so syrom (mac&cheese). U nás si mohli dať ako prílohu namiesto hranoliek aj brokolicu. Vždy, keď som sa na to pýtala či teda brokolica alebo hranolky, tak sa všetci začali smiať, že to teda nie. Iba raz som mala zákazníkov, ktorí sa snažili jesť zdravo. A áno, tá príloha hranoliek bola aj k mac&cheese.

Okrem toho, ak tam prídu na dovolenku, tak bývajú v hoteloch a ubytovanie vychádza na nejakých 200 dolárov na noc (pre rodinu). V cene ubytovania nemávajú raňajky (ako to býva v našich hoteloch). Áno, majú tam hotelovú reštauráciu, ale je to klasická reštaurácia. Na izbe si nemajú, kde variť, ani si nebudú, takže na raňajky, obed, večeru sa musia ísť vždy niekam najesť.

Atrakcie tam tiež nie sú najlacnejšie. Napr. escape room u nás stál 30 dolárov na osobu na hodinu. Takže na jeden deň s ubytovaním, nejakou atrakciou, jedlom minú úplne bez problémov 500-600 dolárov.

Návrat domov bol pre mňa vždy šok: „Všetko mi prišlo na Slovensku strašne lacné.“

Ako som vyššie spomínala, tak v Amerike ma nákup základných potravín vyšiel okolo 60 USD, tak ten istý nákup na Slovensku stál „len“ 20 €. Dokonca aj v reštauráciách a v kaviarňach mi to prišlo lacné. Hovorila som si: „Čože káva len za 2 €? Wau… :D“

 

Ak ešte študujete a uvažujete nad prácou v Amerike cez Work and Travel, tak verím, že ste si v článku našli množstvo praktických informácií, ktoré vám pomôžu. Ak sa vám článok páčil, budem rada, ak ho budete zdieľať a podelíte sa oň aj s vašimi priateľmi.

Work a Travel nie je len o práci, ale jeho súčasťou je aj zábava a cestovanie. Preto sa môžete tešiť na ďalší článok, v ktorom sa s nami Barbi podelí o nejaké zaujímavé príbehy a zážitky z ciest naprieč Amerikou.

 

Ďakujem Barbi za skvelý rozhovor a fotografie.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)