Navštívila som pyramídu v Bosne a Hercegovine (dielo človeka či prírody?)

Keď som bola v Banja Luke, druhé najväčšie mesto v Bosne a Hercegovine, tak sme sa rozhodovali či pôjdeme na druhý deň do Sarajeva priamo, alebo si ešte zbehneme na mini výlet. Nemali sme už veľa času. Dopočuli sme sa, že v mestečku Visoko, ktoré je len 25 km vzdialené od Sarajeva (a máme ho po ceste) sa nachádzajú pyramídy.

Čože? Pyramídy? Znelo to zaujímavo. Povedali sme si, že sa tam zastavíme. Niečo také predsa musíme vidieť na vlastné oči.

V článku sa dozviete, čo sme zažili pri výstupe na pyramídu, či sa návšteva oplatila a či sú pyramídy dielom človeka alebo prírody.

 

Ide sa na pyramídy v Bosne a Hercegovine

Ubytovanie objednal cez booking Ondrej. Pre istotu sme majiteľovi napísali aj správu, že na druhý deň prídeme. Neodpísal. Verili sme, že nás tam i napriek tomu bude čakať, aby sme mali cez noc, kde zložiť naše hlavy. Vyrazili sme na cestu autobusom do mesta Visoko. Vlaky v Bosne nemajú dobre vybudovanú sieť.

Keď sme vystúpili z autobusu, pršalo. Nemali sme dáždnik. Ponáhľali sme sa teda ku kopcu, ktorý mal byť  pyramídou, pretože priamo na nej sme mali mať ubytovanie.

Medzitým prestalo pršať. Spomalili sme. Zapli sme si offline aplikáciu maps.me (predtým sme si na wifi stiahli mapy), aby sme ho našli.

Vykračovali sme si do kopca stále vyššie a vyššie.

Prešli sme okolo domu, kde chýbali dvere a bol plný harabúrd. Vyzeralo to tam zanedbane. Za ním sa nachádzalo podľa aplikácie naše ubytovanie – malá chatková osada. Nikde nikoho. Boli sme tam, dokonca skôr, ako sme písali, že prídeme. Čakali sme viac ako 30 minút.

„Obávam sa, že nikto nepríde. Ak mám pravdu povedať, veľmi sa mi tu ani nechce byť. Všetko je mokré, všade je blato a podľa popisu je kúpeľňa mimo chatky. Neviem, ako by som tam v tme šla. Vieš, že stále chodím na záchod. A myslím, že v tej mini chatke nebude ani radiátor,“ začala som nahlas uvažovať a diskutovať s Ondrejom.

Vo vzduchu visela otázka: „Čo spravíme? Máme plán B?“

Zaklopali sme na dvere vedľa stojacieho domu. Otvorila nám staršia pani. Vedeli sme, že po anglicky to nemá zmysel. Tak som pomaly spustila po slovensky. Vysvetľovala a ukazovala som jej, že sme mali mať v chatke ubytovanie, ale nikto tam nie je a či by nám nevedela odporučiť dáke iné ubytovanie.

Pozvala nás dnu. Mali sme čakať. O pár minút sa vrátila. Mali sme ju nasledovať. Vzala nás k jej susedom, že vedia po anglicky a lepšie sa s nimi dorozumieme.

Otvoril nám asi 15 ročný chlapec. Tetuška mu povedala, že nech nám pomôže. Dali sme sa s ním do reči – po anglicky. Prezradil, že majiteľ chatiek, tam často nechodí a sú otvorené iba počas leta. My sme tam boli v apríli (počas Veľkej noci). Opýtali sme sa ho: „Vedel by si nám poradiť nejaké iné ubytovanie?“

„Hm, možno by ste mohli prespať u nás,” zavolal rodičov. “Áno, máme voľno. Môžeme vám ukázať priestory či máte záujem. Ale budete musieť chvíľu počkať, pretože vám to musíme najprv upratať.“

Išli sme sa pozrieť. Rozhodli sme sa, že to za 10 € na noc na osobu vezmeme. Nechcelo sa nám chodiť kade-tade a hľadať, kde nás niekto ubytuje. Cena bola trochu vyššia, ako sme boli zvyknutí z iných ubytovaní (ale inde nemali pyramídy :D).

Upratovaniu teda moc nedali. Mali to hotové veľmi rýchlo. A podľa nejakých zvyškov, ktoré tam ostali, sme usúdili, že tam mali predtým asi riadnu žúrku. Boli sme radi, že máme kam ísť, tak sme to neriešili.

Zapálili nám oheň v kachliach a dali nám inštrukcie, ako si ho máme dokladať. Kúrili sme uhlím. Mali sme trochu mokré veci, tak sme si ich rozložili na stoličky ku kachliam, aby sa nám sušili.

Zase začalo pršať. Dúfali sme, že to onedlho prestane, aby sme sa mohli ísť poprechádzať a vyšli na vrchol Pyramídy Slnka. Veď preto sme tam prišli.

Ondrejovi sa nikam nechcelo ísť v takom počasí. Presvedčila som ho. Nemala som v pláne celý deň tvrdnúť vnútri. Chcela som efektívne využiť čas.

 

Začína naše pyramídové dobrodružstvo

Vyrazili sme pešo späť po kolesami áut vytvorenej cestičke, ktorou sme tam došli. Po pár minútach sme vpravo uvideli tabuľu k pyramídam a schody.

Schody sa rýchlo minuli. Ďalej sme sa museli predierať vyšlapanou cestičkou cez les. Cesta bola dosť strmá a pôda sa šmýkala, pretože zem bola nasiaknutá vodou, ako predtým pršalo.

Po ceste sme minuli niekoľko tabúľ, ktoré návštevníkov informovali o pyramídach. Stálo na nich, že Pyramída Slnka je najväčšia a najstaršia pyramída sveta. Má viac ako 220 metrov a 34 tisíc rokov (na inej tabuli stál vek 10 tisíc a na tretej zase 12 tisíc).

Priznám sa, že som bola veľmi prekvapená, že existujú takéto pyramídy. Nikdy som o nich nepočula. Dozvedela som sa, že existujú, až keď som bola v Bosne a Hercegovine.

O to viac ma prekvapila informácia, že tieto pyramídy mali byť údajne vytvorené rukou človeka. Vraj termálne a zemné analýzy dokázali, že sa pod vegetáciou skrývajú priechody a komory. Na tabuliach som si všimla všeobecne formulované vety ako 25 popredných vedcov z 13 krajín. Menovite nebol uvedený ani jeden z nich. Všimla som si iba jedno meno a to nepatrí archeológovi ale antropológovi.

S Ondrejom sme mali vášnivú debatu o tom, že sa nám to nejak nezdá, pretože nám to pripadalo viac ako dielo prírody než človeka. Ale s informačnými tabuľami sme sa hádať nechceli, predsa len od vedcov máme ďaleko. 😀

 

Začalo zase pršať

Stromy dážď trochu zadržiavali. Na to, aby som bola schopná ísť ďalej som sa musela stromov chytať a priťahovať sa. Čím ďalej tým viac sa zem šmýkala, pretože cesta bola pomerne strmá. Zle sa nám šlo. Premokli mi aj botasky… a bolo aj dosť sviežo – rozumej zima.

Ondrej sa vliekol za mnou a funel, že nevládze. Už sme šli skoro dve hodiny. Tiež som nevládala, ale bola som odhodlaná dostať sa až na vrchol. Veď nám chýbal už len kúsok.

Zrazu sa Ondrej pošmykol. Spadol na kolená… a riadne si zablatil nohavice. Postupovali sme vpred veľmi pomaly. Nevládali sme dvíhať nohy, pretože sme mali na topánkach kopu blata.

Asi sme zle odbočili. Zrazu skončila cestička. Bol tam plot. Našťastie, sme našli dieru, ktorou sme preliezli. Prestalo konečne pršať. Už len trochu kvapkalo zo stromov.

V tichosti som začala uvažovať nad tým, že keď sa nám aj nejak podarí dostať sa na vrchol, že ako zídeme dole. Toto absolvovať ešte aj cestou späť? Asi by sme nedopadli dobre. 😀

Zo zamyslenia ma vytrhol Ondrejov hlas: „Niečo počujem. Nejaké hlasy. Tiež to počuješ?… Alebo mám halucinácie?“

„Nie, nemáš. Tiež to počujem,“ odvetila som rýchlo. „Alebo máme spoločné halucinácie,“ dodala som a začali sme sa smiať.

Vykročili sme energicky za hlasmi. Dostali sme sa k zarastenej dosť strmej stene. Odhadovala som to aj na dáke 3 metre. Keby sme ju prekonali, tak by sme dosiahli náš cieľ. Pyramídu Slnka.

Už sme zreteľne počuli slová. Počuli sme slovenčinu. Začali sme kričať: „Haló, je tam niekto? Počujete nás?“

Hlasy stíchli. Kričali sme hlasnejšie. Nikoho sme nevideli, ale mužský hlas prehovoril: „Hej, čo vy tam dole robíte?“

„No, snažíme sa dostať nejak hore. Asi sme zle odbočili a trochu zablúdili.“ začali sme vysvetľovať.

Zrazu bolo ticho. Naše nadšenie vyprchalo.

O chvíľu sme kúsok ďalej zbadali chlapa s palicou. Kričal na nás, aby sme sa presuli k nemu. Palicu podával najprv mne, aby mi pomohol vyškriabať sa hore. Potom pomohol aj Ondrejovi.

Prichádzala k nám aj jeho partnerku. Začali sa nás vypytovať, ako sme sa tam ocitli a čo sme tam robili. „Chceli sme sa dostať na pyramídu.“

„Prečo ste nešli druhou cestou a hlavne, keď pršalo?“ vyzvedali sa ďalej.

„Je tu aj druhá cesta?“ vyvalili sme na nič oči.

„Áno, asfaltka,“

„Čože? Nevideli sme žiadnu tabuľu,“ pokračovali sme smutnejšie.

Potvrdili, že tabuľa tam nie je, ale oni tú cestu poznajú, pretože tam chodia pomerne často a domáci ju poznajú tiež. My sme nikoho v takom počasí nestretli, tak sme sa nemali, kde popýtať.

Ešte sme si trochu s nimi pokecali. Naši záchrancovia nám ukázali, kde nájdeme asfaltku – jednoduchšiu cestu domov.

Medzitým sa vyčasilo a vykuklo slniečko. Keď nás už nechránili stromy, tak sme si uvedomili, že aj dosť fúka vietor. Zima bola stále.

Z vrcholu Pyramídy Slnka bol krásny výhľad na ďalšie pyramídy a časť mesta Visoko.

Niekoľko minút sme sa na vrchole zdržali a pomotali. Chceli sme si vychutnať oddych po tom náročnom výstupe a strastiplnej ceste. Počasie nás skúšalo a my sme sa nevzdali. Vytrvali sme. Priznám sa, že sem-tam som mala podobné myšlienky o vzdávaní sa ako Ondrej. 🙂

Z vrcholu pyramídy sa išlo dole veľmi zle, i napriek tomu, že sme šli ľahšou cestou. Našťastie, to bolo len pár metrov. Nemala som sa čoho chytiť. Skoro som sa šúchala po zemi, aby som vedela aspoň trochu korigovať svoje telo.

Potom to už šlo vynikajúco. Bola tam lúka a objavili sme vzápätí aj spomínanú asfaltku. Asi za 20-25 minút sme sa dostali dole… Ufff, a hore nám to trvalo viac ako dve hodiny. Riadny rozdiel.

Kúsok od nášho domu, sme stretli našich záchrancov. Prezradili, že do Bosny chodievajú pomerne často a na aute, pretože tam majú rodinu.

Už sme sa nevedeli dočkať, kedy konečne budeme na suchom a teplom mieste. Chcela som si vyzuť mokré topánky, osprchovať sa a prezliecť sa. Okrem toho sme si potrebovali dať sušiť novú várku oblečenia, aby sme na druhý deň mohli vyraziť do Sarajeva.

I napriek tomu, že som mala vlasy mokré (od dažďa), rozfúkané (od vetra) a červený nos (od zimy), tak som si výstup na Pyramídu Slnka užila 🙂

 

Sú skutočne pyramídy v meste Visoko vytvorené človekom?

Všetky tie tabule a obrázky o pyramídach vyzerali pomerne dôveryhodne.

Na veľa miestach po celom svete sa stretávame s informačnými tabuľami pri zaujímavých miestach. Priznám sa, že tým tabuliam som zvykla dôverovať. Áno, dôverujem, ale preverujem.

Tak to bolo aj pri týchto pyramídach. Nedalo mi to, chcela som vedieť viac, tak som si neskôr doma o bosnianskych pyramídach trochu googlila.

Na mnohých stránkach a portáloch som našla informáciu, že pyramídy nie sú dielom človeka, že je to len hoax a celé je to len veľká bublina a podvod. (Ak chcete vedieť viac, tak si vyhľadajte aj vy informácie o týchto pyramídach a vytvorte si svoj vlastný názor.)

Mne vôbec nevadí, ak tie pyramídy nevytvorili ľudia. Dokonca sa mi páči viac predstava, že je to dielo prírody.

Domáci obyvatelia verziu o pyramídach podporujú, asi preto, že je to pre nich zdroj príjmu. Stalo sa to turistickou atrakciou mesta Visoko a pyramídy pritiahli množstvo zvedavcov.

O pyramídach dokonca hovoria, že majú liečivé účinky. Organizujú sa tam aj rôzne zájazdy. V okolí by mali byť prístupné aj nejaké podzemné chodby (nebola som tam, neviem vám povedať, či to stojí za to). Toto už nechám na zvážení každého jedného z vás, čomu bude veriť alebo nie.

Napriek tomuto všetkému neľutujem, že som tam šla (mám rada povedačky či legendy). Ak máte radi prírodu, tak si myslím, že by sa vám tam páčilo tiež. Bolo tam krásne. Ani mi nevadilo, že nám počasie úplne neprialo. Oddýchla som si, zabavila som sa a opäť si zapísala nové dobrodružstvo do spomienok i na blog. 🙂

Ak sa vám článok páčil, budem rada, ak ho budete zdieľať a podelíte sa oň aj s vašimi priateľmi. Ďakujem.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)