3 dňový výlet do púšte Erg Chebbi v Maroku

Keď budete v Maroku, tak MUSÍTE navštíviť aj púšť. Inak ste v Maroku ani neboli. To je proste fakt. 🙂

Teraz vážne. Pre mňa patrila medzi najzaujímavejšie veci jednoznačne návšteva púšte a povozenie sa na ťave. Na ťavy mám slabosť. Veľmi sa mi páčia. Dokonca som si aj niekoľko rokov na internete chovala ťavu (niečo ako tanagoči, ak si na to ešte pamätáte) a mám aj plyšáka Ťaviku (uštrikovala som jej dokonca aj svetrík). Ok. Prezradila som vám na seba úchylku na ťavy a môžeme ísť k veci. 🙂

Navštíviť púšť som chcela už veľmi dlho. Raz som už síce v púšti bola, ale to moc nerátam. Bolo to v Dubaji. Bolo to veľmi komerčné, turistické a trvalo to iba pol dňa. V každom prípade to malo tiež svoje čaro. Musím poznamenať, že sa mi oveľa viac páčilo na púšti v Maroku, aj keď to malo od luxusu ďaleko.

 

Ako sa dostať do púšte?

Chceli sme ísť organizovaným výletom, pretože sme boli časovo obmedzení a bola to najjednoduchšia možnosť.

Na Facebooku mi napísala jedna kočka, že bude v tom čase aj s priateľom v Maroku, že by sme mohli ísť na nejaký výlet spolu. Stretli sme sa na hlavnom námestí Jenna El Fna v Marrakéši. Skoro sme sa minuli, pretože ma s priateľom zdržali v našom riade (riad – pekné meštianske domy, ktoré sa zmenili na hotel a nachádzajú sa v starej časti mesta, ktorá sa volá Medina), kde nám mali zistiť cenu výletu do púšte.

Našťastie, som ju spoznala a našli sme sa, ako odchádzali z dohodnutého miesta. Oni a aj my sme si spravili malý prieskum o cenách. Dali sme to dokopy a vedeli sme cca na koľko môžeme zjednávať. Zbehli sme do najbližšej kancelárie.

Mali sme dve možnosti:

 

Prvá možnosť bola Zargouza

Tento výlet trval dva dni a jednu noc ste v púšti. Zargouza je k Marrakéšu bližšie, ale je to kamenistá púšť. Nie sú tam také veľké a krásne pieskové duny ako pri Merzouge.

Český párik si vybral Zargouza, pretože nemali dosť času. Výlet sa im poradilo zjednať na 400 dirhamov (kurz bol 1 € = 10,94 dirhamov), takže ich to vyšlo asi cca 37 €. Tento výlet ponúkali za 55 eur na osobu, toľko sme mali cenu na našom ubytovaní a toľko im aj ponúkali pôvodne v cestovke.

Slnko pomaly zapadá v púšti Erg Chebbi

 

Druhá možnosť bola Merzouga

Tento výlet trval tri dni a dve noci (jedna noc v hoteli a druhá v púšti). Na výber sme mali aj dlhšiu variantu na 4 dni a 3 noci (dve na púšti). Bohužiaľ, my sme si museli vybrať kratšiu, pretože by sme inak nestihli lietadlo domov.

Uff, tie duny na fotkách boli teda niečo. Vyzeralo to ako vo filmoch. Už sme sa nevedeli dočkať kedy tam pôjdeme. No najskôr sme potrebovali vyriešiť cenu.

Oficiálna cena tohto výletu v tej konkrétnej cestovke bola 65 € na osobu. Keďže väčšinou sme všade zjednávali, tak sme to skúsili aj tam.

Oba tieto výlety predávali na rôznych miestach za rôzne ceny. Niekedy nebola cena ani vypísaná. Fungujú na princípe, že vás nejak odhadnú, zistia či sa orientujete a potom vám niečo strelia. Buď to akceptujete, alebo začnete zjednávať a potom zaplatíte sumu, ktorú ste ochotní zaplatiť.

„Akú cenu ste ochotní zaplatiť?“ išiel na nás psychologicky.

Povedala som: „600 dirhamov na osobu.“

On na to: „Tak sa dohodneme na 650 dirhamov, aby sme obaja boli spokojní, keďže výlet predávame za 700.“

Keďže ja mám divný spôsob vyjednávania, tak som sa držala svojho a s úsmevom som mu odvetila: „600 dirhamov sme vám ochotní dať.“

„OK, tak teda 625 dirhamov. To budete aj vy spokojní a aj ja.“

„Ja budem naozaj šťastná so sumou 600 dirhamov,“ naďalej som sa na neho usmievala a stála si za svojím.

„Dobre teda,“ povolil.

Nakoniec sme za výlet zaplatili v prepočte asi 55 € na osobu (v cestovke sme zaplatili zálohu 50 %, zvyšok sme doplatili v deň odchodu). Boli sme spokojní. Možno by sa dalo zjednať aj viac (ako sa to podarilo našim českým kolegom), ale zase netreba to preháňať. 🙂

Pár info na upresnenie: V cestovkách to nazývajú výlet do púšte Merzouga. Avšak Merzouga je dedinka – vstupné miesto do púšte Erg Chebbi. Asi sa Merzouga ľahšie pamätá. 🙂

Všade nám hovorili, že je súčasťou púšte Sahara. Pravda je taká, že to nie je Sahara. A dokonca to nie je ani jej okrajová časť. Je to proste len miesto, kde sa vytvorili pôsobením silného vetra pieskové duny (možno prišli zo Sahary? :)).

Dočítala som sa, že duny Erg Chebbi na niektorých miestach dosahujú výšku až 150 metrov. Rozprestiera sa na ploche 50 kilometrov od severu na juh a 5-10 kilometrov od východu na západ.

 

Čo nám sľúbili, že obsahuje výlet?

Neskôr sme sa dozvedeli, že keby sme si boli ochotní priplatiť, tak by sme možno mali niektoré služby lepšie – napr. mali by sme lepší hotel. Možno lepšiu večeru či raňajky. Avšak, čo sme sa bavili s ostatnými, ktorí zaplatili 65, 80, či dokonca 100 € na osobu, tak mali presne to isté, čo my.

Keď sme boli v meste Fez, tak sme využili služby lokálneho sprievodcu (chcela som to vyskúšať) a potom sme sa ho pýtali na výlet do púšte. Viete, akú cenu nám povedal? Teraz sa podržte…. 250 € na osobu na noc. Takže dve noci by ma vyšli na 500 €. Sľuboval jeep pre 4 osoby, luxusný hotel, jedlo.. Možno raz.. aj na takéto niečo pôjdem.

V cestovke nám povedali, že dostaneme:

  • Sprievodcu/šoféra, ktorý bude hovoriť po anglicky
  • Vyzdvihnutie a dovezenie na miesto ubytovania
  • Raňajky a večere
  • Prvá noc v hoteli
  • Druhá noc v púšti, kde budeme mať stan s posteľou, kúpeľňu (tak to nazval) a večerný program
  • Počas cesty budú zaujímavé zastávky na hore Atlas, v historickej dedinke…

Cena nezahŕňala:

  • Obedy
  • Nápoje

Čo splnili a čo nie úplne sa dozviete v článku.

 

Deň D. vyrážame

Vyzdvihli nás ráno pri našom riade, tak ako nám sľúbili. Prišiel k nám vodič, predstavil sa a pýtal si od nás potvrdenie, že máme zaplatenú zálohu. Nasledovali sme ho na parkovisko. Povedal nám, že musí vyzdvihnúť ešte dvoch ľudí, ktorí by mali bývať vo vedľajšej uličke. Ani sme nič nestihli povedať a odišiel.

Po pár minútach čakania sme s Ondrějom začali dumať nad tým, že či ho ešte uvidíme, či sa vráti. Mal naše potvrdenie. Dôkaz, že máme zaplatenú zálohu. „Och, prečo som ho pustila z rúk?“ Väčšinou si vždy všetko fotím, presne pre takéto prípady. No vtedy som to zrovna nespravila.

Uplynulo už viac ako 10 minút. Prišlo nám to ako večnosť.  Začali sme sa naozaj obávať. „Kde je toľko?“

Našťastie, sa naše negatívne myšlienky nezhmotnili. Vrátil sa aj s dvomi ďalšími turistami. Nasadli sme do mikrobusu. Vodič nás odviezol na miesto stretnutia s ďalšími výletníkmi. Doplatili sme druhú polovicu platby. Doplnili náš mikrobus ďalšími ľuďmi a vyrazili sme za dobrodružstvom.

Prvú zastávku sme mali vo Vysokom Atlase (pohorie Atlas sa rozdeľuje na tri časti – nízky, stredný a vysoký) na najvyššom dostupnom mieste, kam sa dá dostať autom – Tizin Tichka. Vychutnali sme si krásny panoramatický výhľad vo výške 2260 mnm.

Tam nám vodič povedal, že si máme presadnúť do iného mikrobusu. Na naše otázky: „Prečo,“ povedal: „Máte iné ubytovanie ako ostatní, ten druhý mikrobus ide tam, kde budete bývať.“ Oni si asi priplatili :). Amíci, ktorí sedeli za nami nám vraveli, že si kupovali výlet online a vyšiel ich cca 120 € na osobu. Zobrali sme si teda naše caky-paky a presadli sme si do druhého minibusu.

 

Ksar Ait Ben Haddou dedinka, ktorú ste určite už videli (vo filme)

Nasledujúca zastávka bola v známej púštnej dedinke Ksar Ait Ben Haddou, ktorá patrí od 1987 do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Natáčali sa tam filmy ako Gladiátor, Game of thrones, Biblia, Múmia, Princ z Perzie…

Ait Ben Haddou sa nachádza pár kilometrov od mesta Ouarzazate. Ksar (podľa wikipédie) znamená tradičná opevnená dedina.

Vystúpili sme z busu a čakali na inštrukcie. Šofér nič nevravel len si niečo šepkal s nejakým týpkom. Už nám to nedalo, tak som sa opýtala: „Čo sa deje? Aký je plán?“ Povedal, že to bude náš sprievodca. Na otázky či môžeme ísť do dediny sami nás zrušili, že nie. Neskôr prezradím prečo, ale asi to už tušíte.

Prvý pohľad mi padol na oázu. Palmy, stromy, tráva.. A v pozadí hrdo stál Ait Ben Haddou. Ten pohľad stál za to.

Sprievodca nás viedol k malej riečke. Preskákali sme po kameňoch, aby sme si nezamočili topánky a dostali sa na druhú stranu. Mladí chlapci pomáhali prechádzať ľuďom na druhú stranu a potom si pýtali za to peniaze.

Prišli sme k hlavnej bráne, ktorú postavili ako kulisu pre filmy. Videli sme polystyrén i trčiace drôty. 🙂

Povedal nám, že momentálne v dedine žije 10 rodín. A vraj pôvodne pochádzajú niektoré časti dediny už z 11. storočia. Ait Ben Haddou bol vystavaný v 17. storočí.

Sprievodca moc nestál za to. Vlastne nám potom už ani nič iné nepovedal. Stále na nás kričal, aby sme šli rýchlejšie. Bol drzý. Nepríjemný. Mali sme už naňho celkom nervy. Keď sme mu povedali, že sme na výlete a chceme si to užiť, poriadne si to popozerať, tak potom prestal. Videla som aj iných sprievodcov, tí boli aj tradične oblečení a stále niečo svojej skupinke hovorili. Asi keby sme viac zaplatili za výlet, tak by sme mali lepšieho sprievodcu. Hahaha.

S Ondrějom sme sa boli opýtať kedy a kde máme zraz, pretože sme si to tam ešte chceli popozerať. Nepáčilo sa nám to jeho tempo a neochota. Ostatní odišli s ním. My sme sa tam ešte trošku pomotkali.

Potom nám spolucestovatelia povedali, že ich týpek skasíroval a museli zaplatiť za jeho sprievodcovské služby. Od nás si nepýtal, keďže sme tam neboli. A nepovedali nám to dopredu. Ono to boli asi tringelty. Pretože sme nemali za nič platiť, malo to byť už všetko v cene.

 

Pokračujeme ďalej

Po pár hodinách sme opäť stáli. Šofér si potreboval oddýchnuť. Zase nám nedal žiadne inštrukcie. V cestovke nám sľubovali, že šoféri hovoria po anglicky. Kórejky boli dosť nahnevané a my tiež. Ozvala som sa: „Kde sme teraz? Dokedy máme rozchod? Čo sa tu dá robiť? Čo nám odporúčate?…“

Šoféra som zahrnula milión otázkami. Mal šťastie, že tam bol jeden marocký mladík, ktorý vedel po anglicky (nešiel na výlet len sa s nami zviezol). Ten nám tlmočil. Bolo tam múzeum a filmové ateliéry. No nemali sme na to čas. Tak sme sa len trochu prešli a čakali sme, kedy budeme pokračovať.

Cesta bola dlhá. Do hotela sme dorazili večer (už bola tma). Dostali sme obrovskú izbu pre 6 ľudí a boli sme tam iba dvaja. Kúpeľňu ani nebudem popisovať. Som rada, že si všade so sebou nosím šľapky (na takéto miesta je to povinná výbava). V izbe bola hrozná zima. Boli sme v horách. Snažili sme sa použiť klímu na kúrenie, ale nefungovala. Ondrěj teda zbehol dole na recepciu. Recepčnému povedal, že je nám veľká zima a chceli by sme si zakúriť. Na to mu recepčný s obrovským úsmevom povedal: „Klíma nefunguje.“

Takýto výhľad sme mali z balkónu našej izby v hoteli

V Maroku sme boli v novembri. U nás už bola zima, no tam bolo počas dňa príjemne, ale ako zapadlo slnko, tak teplota rýchlo klesala. V noci bolo len pár stupňov. Večeru i raňajky sme mali v hoteli. Izby neboli nič extra, ale spoločné priestory boli celkom pekné. Mali tam farebné mozaiky, takže tým si ma získali :). Moc som sa nevyspala, pretože bola fakt kosa. V izbe viac ako vonku. Boli len 2 stupne.

 

Druhý deň a stále na ceste

Prvá zastávka na druhý deň bola veľmi rýchla. Stihli sme si spraviť len pár fotiek a už sme pokračovali ďalej. Pýtala som sa šoféra, kde to sme. Nazval to miesto ako: Údolie 1000 domčekov/citadel (the Valley of One Thousand Kasbahs).

Druhá zastávka bola opäť rýchlovka. Naskytol sa nám panoramatický výhľad na Todra Gorge najväčšiu oázu v Maroku, ktorá je obklopená 270-300 m vysokými kamennými stenami.

A práve do tej oázy sme mali namierené. Keď sme vystúpili z minibusu už nás tam čakal sprievodca. Mal na sebe tradičné (nomádske) oblečenie.

Dozvedeli sme sa od neho niekoľko zaujímavostí. Povedal nám krátku legendu, ako vznikol názov kaňonu Todra Gorge.

Jedného dňa išla do týchto končín mladá žena na výlet. Avšak večer sa nevrátila domov. Jej ustarostený otec ju na druhý deň išiel hľadať a kričal jej meno: „Toda, Toda..“ Vznikla ozvena, a tak si ostatní ľudia mysleli, že kričal Todra. Pomenovali následne toto miesto ako Todra Gorge. Todra znamená voda a Gorge je hrdlo.

Todra Gorge, také sú tie steny vysoké, že sa mi ich celé ani nepodarilo odfotiť

Okrem toho nám povedal, že sa tam nachádza prameň rieky, ktorá je pre ich život veľmi dôležitá. Vodu sme mohli aj ochutnať. Ondřej to využil a napil sa. Prežil to bez ujmy :).

Inak viete, čo znamená Sahara? Povedal nám, že to znamená kúzlo. Pretože po chvíľke pozerania sa na púšti začneme vidieť rôzne veci, začneme si kadečo predstavovať a začne nám pracovať fantázia.

Dostali sme sa až do nomádskej dedinky. Vravel, že obyvatelia stále žijú kočovným spôsobom života. Cez zimu polovica rodiny s deťmi príde do dediny, kde žijú zdarma a všetko si medzi sebou delia. Deti chodia do školy a majú všetko, čo potrebujú. Už to nie je ako kedysi, keď nemali nič. Zvyšok rodiny ostáva v horách a stará sa o dobytok.

Pozvali nás na mätový čaj do ich obydlia a ukázali nám, ako vyrábajú koberce (chceli nám ich predať). Prácu si medzi sebou delia a následne aj to, čo zarobia.

Malé koberce ženy vyrábajú 4 dni, stredné 2 týždne a veľké 8 až mesiacov. Obdivovali sme ich prácu, bolo to veľmi pekné.

Náš sprievodca si na konci výkladu vypýtal tringelt. Radi sme mu ho dali, pretože jeho výklad sa nám páčil a boli sme spokojní.

Vydali sme sa na posledný úsek cesty. Konečne sa už blížime k cieľu.

 

Vstup do púšte Erg Chebbi cez Merzougu

Konečne sme v dedine Merzouga, ktorá je vstupnou bránou do púšte Erg Chebbi. Naši sprievodcovia nás privítali tradičným mätovým čajom. Popri popíjaní sme sa pozerali, ako nám pripravujú ťaviky na cestu.

Išli sme naľahko. Vzali sme si len najdôležitejšie veci so sebou. Zvyšok sme nechali v minibuse. Ešte mi týpek uviazal šatku na hlavu ako púštny turban a mohli sme vyraziť.

Postupne sme si nasadli na ťavy a tie sa svižne zdvíhali. Ondrějova ťava nám brala večeru. Ťava anglického kolegu nejak protestovala a nechcela sa zdvihnúť. Museli mu doniesť inú.

Nasledoval asi hodinový pomalý pochod počas západu slnka do nášho púštneho tábora.

To sme MY – naša malá karavána

Priznám sa vám, že mi odľahlo, keď som mohla konečne zostúpiť z chrbta mojej ťaviky. Bol to veľmi zvláštny pocit a už ma riadne bolel zadok. Treba si na ich chôdzu zvyknúť. Ako sme zostupovali z malých dún dole, tak sa mi zdalo, že už už padnem z jej chrbta. Našťastie sa tak nestalo.

Do tábora sem dorazili po zotmení. Každej skupinke či páru pridelili vlastný stan. Na moju otázku: „Kam môžeme chodiť na toaletu?“ mi so smiechom odvetili, že hocikam do púšte.

Hm, kde je tá sľubovaná „kúpeľňa“? Inak ráno som niečo ako kúpeľňa našla, ale v tej púšti to vyzeralo lahodnejšie.

Chcete vedieť, ako to vyzeralo v našom stane? Postele pozostávali asi z 2 cm hrubého matraca položenom na zemi a dekami.

Zhodili sme si veci, ktoré sme so sebou mali a išli sme na prieskum, kým nám páni pripravovali tradičnú večeru – tagine (ryža, zelenina a kura).

 

Vyrazili sme na najbližšiu dunu

Vyšli sme na najbližšiu najvyššiu dunu. Bola dosť strmá. Nohy sa mi zabárali do piesku. Botasky som mala každým krokom ťažšie a ťažšie. Piesok sa dostal všade. Išlo sa mi veľmi ťažko. Nevládala som. Na vrchol som dorazila štvornožky.

Fúkalo. No stálo to za to. Videli sme za dunami ďalšie malé tábory.

A tie hviezdy. Wau, ale ich tam bolo. Na chvíľu sme si tam ľahli a sledovali sme oblohu. Ondrěj miluje vesmír, tak mi rozprával nejaké zaujímavosti.

Dole dunou to šlo veľmi dobre a rýchlo. Keby sme mali vrece, tak by sme sa mohli aj šmyknúť :). Pri tábore bola zapálená iba jedna jediná sviečka, ale tá v tej tme jasne žiarila a ukazovala nám náš domov.

Ostatní kecali a zabávali sa v spoločenskom stane. Od našej skupinky sa ešte v dedinke na začiatku púštneho dobrodružstva odpojili Kórejky a Nemci, aby nás bolo v skupinke do 10 ľudí.

V spoločenskom stane bolo plno mačiek. Všade v Maroku nájdete mnoho mačiek.Prečo je aj v púšti tak veľa mačiek?“ opýtala som sa sprievodcu.

Odpovedal mi:Žerú škorpióny, ktoré by sa inak mohli dostať aj vám do stanu. Našťastie nemajú radi chladné počasie.“ Trochu som Googlila a našla som, že niektoré druhy mačiek naozaj zvládnu zjesť škorpióna, ale nespoliehala by som sa na to.

Večera bola skromná ale chutná. Keď som išla na toaletu do púšte, tak som prešla okolo kuchyne. Povedala som si: „Som rada, že som ju nevidela pred podávaním večere. :D“

Na pitie nám ponúkli čaj – berber whisky (špeciálny mix bylín). Chutil mi, aj som si ho potom v meste kúpila.

Nomádski chlapci pre nás pripravili ako večerný program bubnovačku pri ohníku. Vyspevovali sme, bubnovali a zabávali sa. Neskôr doniesli aj šíšu. Bolo super, že nás tam nebolo veľa. Boli sme len ôsmy. Ja s Onřejom, pár z Turecka, 3 Poľky a 1 Angličan.

Ohník už pomaly dohorieval. Usúdili sme, že je najvyšší čas ísť spať. Riadne prituhlo, tak sme sa pobrali do našich skromných stanov. Myslela som na škorpióny. Pre istotu sme si stan prekontrolovali pri svetle mobilu.

Obliekla som si na seba všetko oblečenie, čo som mala so sebou. Našťastie, som mala aj čiapku. Nespala som veľmi dobre, odhliadnuc od tvrdej zeme, bola mi príšerná zima. Nechcela som sa ani pohnúť, pretože každý centimeter mimo môjho vyležaného miesta bol chladný ako ľad. Už som si necítila tvár. Auu, môj nos. Zakryla som si tvár šatkou.

Zvonenie zvončeka. Konečne budíček. Vyskočila som. Začala som baliť a chystať sa na odchod. Už sme boli všetci nachystaní okrem Poliek. Tie ponocovali a potom sa neboli schopné nachystať. Všetci sme už boli netrpezliví. Zakričala som na ne: „Máte 10 sekúnd, inak odchádzame bez vás. Chceme vidieť východ slnka.“

Tak aj bolo. Pomaly sme vykročili k ťavám. Už sme sa ne vysadali, keď sa dotrepali Poľky. Hurá… Karavána bola úplná. Vyrazili sme. Bolo síce pod mrakom, ale aj tak ten pohľad stál za to.

Vychutnávali sme si jazdu na ťavách a nasávali sme atmosféru, pretože sme vedeli, že to o chvíľu končí.

Minuli sme i starý púštny tábor.

Asi po hodinke jazdy sme dorazili na miesto. Dali nám najesť. Vypýtali si sprepitné a mohli sme vyraziť na dlhú cestu späť do Marrakéša.

To je ONA, moja ťavika 🙂

 

Nastal čas ísť domov

Keď sme mali pauzu na obed, tak nás šofér vždy vzal do tej najdrahšej reštaurácie v okolí. Ceny za šalát/cestoviny boli okolo 12 €. Drahšie ako u nás. My sme sa nehrali jeho hru. Buď sme sa namiesto jedla šli prejsť po okolí alebo sme našli niečo lepšie. Postupne sa k nám pridávali aj naši kolegovia spolucestovatelia.

Cesta domov bola pomerne rýchla a svižná. Do riadu sme prišli, keď sa už stmievalo. Domáca na nás zabudla a hrozilo, že nebudeme mať izbu, aj keď sme už za ňu zaplatili. Nakoniec niečo vykúzlila a dostali sme, čo nám patrilo. Našťastie, našli aj náš batoh, ktorý sme si tam odložili.

 

Tip na záver:

Poľky išli autobusom priamo z dedinky Merzouga do mesta Fez. Dokonca mi to odporúčali aj na FB, keď som si pýtala nejaké rady. Merzouga je bližšie k Fez ako k Marrakéšu. No my sme si povedali, že pôjdeme z Marrakéša.

Ďalšia možnosť, ako sa dostať na výlet do púšte je prenajať si auto. Aspoň sa nemusíte nikomu prispôsobovať, zastavíte sa, kde chcete a na ako dlho chcete. No musíte rátať s tým, že si ubytovanie a aj sprievodcu s ťavou musíte zabezpečiť sami (odporúčam vám zajednať si to dopredu, aby ste neboli prekvapení vyššou cenou). Keby sme mali viac času, tak by sme si asi aj my prenajali auto a brázdili Maroko sami.

Na výlet s nami išiel aj Brit Michael, ktorý bol deň predtým na výlete v Zargouze (kamenistá púšť). Povedal, že Merzouga je oveľa lepšia, krajšia aj zaujímavejšia.

Súhlasím s ním, že púšť Erg Chebbi pri Merzouge bola parádna. Škoda, že sme v púšti nemohli stráviť viac času (ak by som tam išla ešte raz, tak by som si vybrala dlhšiu variantu výletu). Tú atmosféru ani neviem popísať, to treba proste zažiť. Odporúčam vám navštíviť púšť Erg Chebbi všetkými desiatimi. Bolo to fajn dobrodružstvo a opäť sme sa trochu dostali mimo našu komfortnú zónu. 🙂

 

Verím, že sa vám článok páčil a dozvedeli ste sa niečo nové. Budem rada, ak mu dáte like a budete ho zdieľať.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)