Ako nás v Dubaji 3 hodiny prenasledovali 3 chlapi

Počas cestovania a spoznávania novým miest sa niekedy stávajú zvláštne príhody. Mne sa zaujímavé veci v zahraničí stávajú na pravidelnej báze. 🙂 Výnimkou nebol ani Dubaj.

Prečítajte si článok alebo si pozrite video a dozviete sa, prečo a ako prebiehalo naše 3 hodinové prenasledovanie 3 chlapmi v Dubaji.

Vo videu som sa trochu viac rozkecala a prezradila som viac detailov ako v článku. 🙂

 

Kamarát ma pred cestu do Dubaja varoval

Keď som sa chystala do Dubaja, tak mi jeden kamoš (cudzinec, ktorý v Dubaji chvíľu žil) povedal: “Keď ti tam niekto povie “šarmuta”, tak sa naňho VEĽMI škaredo pozri.”

Pýtala som sa ho: “Prečo? Čo to znamená?”

Povedal, že je to nepekné označenie ženy (niečo ako u nás p…).

“Prečo by mi tak niekto mal povedať?” zisťovala som ďalej.

“Nóó, lebo v starej časti mesta môžeš natrafiť na ľudí, ktorí nemajú radi turistov a myslia si, že všetky biele ženy sú ľahké,” trpezlivo mi vysvetľoval.

“Ahááá,” už mi to začalo dochádzať.

 

Nastal čas spoznávať krásy starého mesta

Keď som sa s Veronikou na dovolenke chystala do starej časti mesta Dubaj, tak som sa rozhodla, že nedám nikomu príležitosť nazvať ma “šarmutou”.

Obliekla som si dlhé nohavice, pulóver s dlhými rukávmi a dala som si aj šatku okolo krku (na foto mám vykasané rukávy a dala som si dole šatku kvôli fotke).

Bola som spokojná sama so sebou, že nebude dôvod, prečo by som mala hocikoho dráždiť…

Ale… neuvedomila som si, že som mala na sebe ružové tričko. A neuvedomila som si ani to, že moje prednosti v ňom tak veľmi budú pútať pozornosť. 😀

Na to ma upozornila Veronika, ktorá celý čas komentovala situáciu vôkol: “Henten z teba nevedel odtrhnúť zrak.. aj tamten sa na teba kukal.. aj ten ti čumel na prsia…” Bolo mi dosť nepríjemné, že to stále komentovala, i napriek mojim výčitkám, aby to neriešila, si to nevedela odpustiť. Nedala si povedať.

Zrazu prešiel okolo nás jeden týpek. Zastala.

“Čo je? Stalo sa niečo?” opýtala som sa zvedavo.

“Počula si, čo povedal?” vypliešťala na mňa oči. Odmietavo som zakrútila hlavou. Pokračovala: “On povedal šarmuta.”

Ani neviem prečo, ale začali sme sa smiať. Prišlo nám to fakt absurdné. A to sme ani neboli namaľované, naozaj sme sa snažili splynúť s prostredím (blbé ružové tričko, hah).

Hlavne po tom, čo som videla, ako sa ich niektoré domáce slečny obliekajú a maľujú, tak som nechápala, prečo mňa nazval “šarmutou”.

Ok, viem: “Som predsa biela turistka.”

 

To nebolo v ten deň ešte všetko

Keď sme vyšli z kaviarne, tak sme prešli okolo troch chlap(c)ov.

Zachytili sme, že sa pozerajú, tak sme im pohľad opätovali, usmiali sme sa a bez nejakého zaváhania sme pokračovali ďalej. Neobzerali sme sa za nimi.

Nijako sme im neprejavovali náš záujem. Preto nás veľmi prekvapilo, že sme ich zbadali postávať neďaleko múzea, keď sme boli na vyhliadke.

Pozreli sme sa s Veronikou na seba a začali sme sa smiať. “Čo nás sledujú?” vtipkovali sme. Videli, že sa smejeme.

Keď sme vyšli z múzea a pokračovali sme v našom malom výlete, tak nás prekvapilo, že išli za nami. Plížili sa ako tiene.

Keď sme boli v spleti budov, ktoré boli ako labyrint, tak som poznamenala: “Čo keď aj sem za nami pôjdu? Pozri, aké je to úzke. Čo keď zablúdime a odrežú nám cestu? Čo, keď budú agresívni?” začala mi pracovať fantázia.

Veronika pózuje v Deire, starej časti mesta Dubaj

Spravila som krok vľavo, aby som sa pozrela za roh. “Frasa, sú tam,” začali sme obe bežať a rehotať sa, že toto bude ešte zaujímavý deň. Spomalili sme, keď sme zbadali širšiu cestičku a väčšie voľné priestranstvo

Chlapci prišli za nami až tam. Boli tam i mačky. Jedna sa ku mne začala približovať. Nepáčilo sa mi to. Mačky mám rada iba vtedy, ak sú ďaleko odo mňa. Zdrhala som preč. Jeden z prenasledovateľov si ju volal k sebe. Či ma chcel pred ňou zachrániť, alebo ukázať, že sa ich netreba báť, neviem.

Pokračovali sme v našej ceste ďalej. Dostali sme sa do časti, kde boli ukážky pôvodných domov a varili tam tradičné jedlá za pár centov.

Sledovali nás do tých domov. Priblížili sa, ale stále necekli ani slovo.

“Začína to byť otravné, keby aspoň niečo povedali,” bavili sme sa s Veronikou.

Vošli sme do ďalšieho domu, keď sme zneisteli. Vyzeral byť obývaný. Chalan v dome na nás kývol, že môžeme vojsť. Našich prenasledovateľov nepustil dnu. Potešili sme sa tomu.

Bola tam aj jeho teta. Ponúkli nás čajom, čerstvými figami a mandarínkami. Nevedeli sme, či to môžeme prijať alebo nie. Boli veľmi zlatí a dobre sme si pokecali. Teda jeho teta sa iba usmievala, pretože nehovorila po anglicky. Dokonca si dala dole z tváre masku a Veronika si ju mohla vyskúšať.

Teta i jej synovec boli veľmi milí. Ponúkli nás čajom, figami i mandarínkami. PS: Šatku som si dala dole, aby som na fotke vyzerala lepšie (snáď pomohlo, heh)

Pobudli sme tam ešte nejakú dobu. Keď sme vyšli z domčeka, naši prenasledovatelia tam stále čakali. Vyhladli sme, tak sme sa presunuli na ochutnávku jedla. Bola som objednať aj pre mňa aj pre Ninny.

Dosť málo som mala platiť (v prepočte asi 2-3 € za obe jedlá). Nemala som drobné. A panie mi vraveli, že mi nemajú vydať, keď videli peniaze. Jeden chalan sa odhodlal a prišiel za mnou. “Nechaj tak. To je moja teta. Ja to za teba zaplatím,” povedal a ukazoval na jedlo. Hovorím mu: “Mám ešte jedno – aj pre kamošku.”

Nereagoval na to. Stále som držala peniaze v ruke a nevedela som, čo sa teda deje, či nás ozaj chce pozvať, či panie hľadajú drobné. Tá pani pozerala raz naňho a potom na mňa.

Kývala som peniazmi na tú pani, že chcem zaplatiť a naozaj nemám drobné. Napokon našli na rozmenenie. Pobrala som sa k stolu. Stále sa nám poriadne neprihovorili. Sedeli, čučali a čumeli. Keď sme sa zdvihli na odchod, zdvihli sa aj oni.

Začalo sa rýchlo stmievať, tak sme sa pobrali smerom k metru. Pochopili, že už odchádzame a že majú poslednú možnosť. Prenasledovali nás okolo 3 hodín. Ten, ktorý ma predtým oslovil, dobehol k nám. Pozeral sa na mňa a povedal: “We would like to take a photo with you.”

Nevedela som, či myslí len mňa (keďže na mňa uprene pozeral) alebo nás. V angličtine YOU môže mať oba tvary. Ukazovala som na Veroniku a na seba: “S nami? Spolu?”

“Nie, iba s TEBOU,” ukazoval na mňa. Po tomto vyhlásení som sa pozrela na Veroniku štýlom, že to čo má akože byť?!

“Prepáč, ale nie. Nechcem sa s vami fotiť,” otočili sme sa na odchod.

Pribehol druhý: “Hanbil som sa opýtať. To sa pýtal kamarát kvôli mne,” prosíkal a ukecával ma.

“Nie, nechcem sa s vami fotiť,” trvala som na svojom. Stále sa pýtali: “Prečo? Prečo?”

“Pretože viem, prečo sa so mnou chcete fotiť. Nemám záujem,” odpovedala som im.

Ich tón hlasu sa mi nepozdával. Okrem toto bolo dosť blbé, že nás niekoľko hodín prenasledovali a zrazu prehovorili. Vedela som (aj som mala skúsenosť), že chlapi od nich majú radi ženy s krivkami. Toto bola moja tretia skúsenosť s Dubajom.

Po chvíli, keď videli, že so mnou nepohnú a nezmením názor, tak na nás začali byť agresívni a počastovali ma nie veľmi peknými slovami. Pridali sme do kroku, aby sme boli od nich čo najďalej.

 

Zvláštnych chlapov som stretla, nie len vo svete, ale aj na Slovensku. Sú všade. No, stále som neprišla na chuť na tú ich zábavku fotiť sa s cudzími ženami. Najviac mi to vadí, keď som v plavkách na pláži. Niekoľkokrát za mnou chlapi prišli, že sa chcú so mnou odfotiť (a to teda nie som žiadna modelka). Kto vie, koľkí chlapi fotia ženy, keď o tom ony ani nevedia.

Najvtipnejšie mi príde, ak v zahraničí ma osloví iný turista. Ako napríklad, keď som bola na Bali a prišiel za mnou Číňan, či sa s ním odfotím. Ale oni aspoň nie sú agresívni, ak im poviem, že sa fotiť nechcem. 🙂 V rukáve mám veľa ďalších príbehov, ale o tom opäť niekedy nabudúce.

Stalo sa aj vám niečo podobné? Zažili ste nejaké “prenasledovanie” či iné zvláštne príbehy? Budem rada, ak sa o svoje zážitky podelíte dole v komentároch.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)