Prečo som sa skoro nedostala na moje prvé bežecké preteky

Vyzeralo to na skoro obyčajný deň i napriek tomu, že som dobre nespala. Buntošila som už od 4 rána. Bola som nervózna, pretože ma čakali moje prvé preteky – mala som odbehnúť 5+ kilometrov s 20 prekážkami.

Paradoxom je, že nie som veľký fanúšik behu (vďaka telesnej na škole), ale i napriek tomu som si pred vyše rokom povedala, že si chcem takéto preteky vyskúšať.

Na preteky som so sebou vzala aj babku a dedka, pretože sme si chceli spraviť cestou späť malý výlet. Frčali sme si to po diaľnici ako páni. Cesta sa nám šikovne míňala. Za Banskou Bystricou sme zišli z diaľnice a cez dedinky sme si to namierili do nášho cieľa.

Doma som sa na cestu psychicky pripravovala, pretože moc rada nešoférujem, ale nemala som sa tam, ako inak dostať, tak som sa odhodlala. Podľa mapy som vedela, že ma čakajú dáke zákruty a kopce, ale verila som, že to nebude také strašné (nemám moc skúsenosti s takýmito cestami a kopce ma desia, ale hecla som sa, že to dám).

 

Už len kúsok a budeme tak, ak…

Všetko išlo v pohode. Navigácia ukazovala, že sme už len cca 3 km od miesta konania. Keď sa zrazu predo mnou z ničoho nič objavila brutálne ostrá zákruta do kopca. Nevšimla som si žiadnu tabuľu, ktorá by na to upozornila a tak som trochu zazmätkovala.

Stalo sa to, že som tak spomalila, až som zastavila. Následne sa za mnou zastavilo auto a ďalšie a ďalšie.

Začala ma chytať panika a stres. Snažila som sa rozbehnúť, ale pod tým uhlom a do kopca mi to nešlo. Bála som sa, aby som nenarazila za mnou stojacím autom. Nebezpečne som sa k nemu priblížila.

Mrmlala som si a nadávala: „Nedám to. Strašne blízko stojí to auto. Neviem sa tu rozbehnúť, do frasa.“

Rýchlo som rozmýšľala, čo spraviť, lebo som stála v zákrute a nevedela sa pohnúť. Dala som teda blikačky. Auto za mnou pochopilo. Ono stálo lepšie a vedelo sa pohnúť vpred. Vyrazilo. Oproti, našťastie, nič nešlo, pretože všetky autá išli hore na preteky. Obehlo ma asi 10 áut. Priestor sa konečne uvoľnil. Chystala som sa pohnúť.

Všimla som si, že ku mne cupká jeden týpek. Stiahla som okienko. Opýtal sa ma: „Potrebujete pomoc?”

„Áno,” s nádejou som mu odvetila.

„Zvládnete to vyjsť?“ na mojej tvári sa objavil zamyslený pohľad a predtým, ako som niečo stihla odvetiť pokračoval. „Mám vám to vyjsť?“

S úľavou som sa naňho pozrela: „To by bolo od vás ozaj milé.“ Vyskočila som z auta a pustila ho za volant. Našťastie, žiadne ďalšie autá nešli.

Vybehla som hore k jeho autu a pozerala, čo robí. Spustil sa dole na rovinku. Nehýbal sa. Ups, sakra, snáď sa mu tam niečo nepokazilo. Nejak dlho mu to trvalo. Ok, konečne sa pohol. Vybehol hore a zaparkoval.

Medzitým som sa bavila s jeho partnerkou. Pýtala sa ma či to už ďalej zvládnem alebo či mi to on radšej nemá vyjsť. „Vy by ste to vaše auto zvládli odšoférovať?“ pýtala som sa jej.

“Hm, asi hej,“ odpovedala. Nechcela som vymýšľať, tak som týpkovi poďakovala a šla do svojho auta. Ten kopček predo mnou už vyzeral zvládnuteľne.

 

Čo to bolo?

Ako som sa pomaly pohla, niečo strašne buchlo a auto začalo vydávať divné zvuky. Sakra, čo sa to zase deje? Čo mám defekt? Zastavila som. Vyskočila som z auta a obzerala sa, čo to buchlo. Kolesá vyzerali byť v pohode.

Omg, čo to teda bolo? Niečo sa stalo, ale nevedela som čo. Skúsila som sa pohnúť. Pridávala som plyn a nešlo to. Dedko mi hovoril: „Pridaj, choď rýchlejšie.“

Nervózne som mu odpovedala: „Snažím sa, nejde mi plyn.“ Avšak žiadne výstražné znamenie mi na palubovke nesvietilo. Stále som počula iba ten divný syčiaci zvuk. Potrebovala som urýchlene nájsť dáke normálne miesto na zastavenie. Aleluja, záchrana. Zastavila som. Vypla motor. Vo vzduchu tkvela otázka, čo máme teraz robiť.

„Si si sitá, že ti nejde plyn? Možno si len vystresovaná,“ hovorila mi babka.

„Veď počuješ, že niečo divne syčí a niečo buchlo. Dačo sa stalo a niečo je zle,“ odvetila som jej. Volala som švagrovi, že či náhodou nevie, čo by to mohlo byť. Švagor so sestrou boli na návšteve u mojej mami.

Celú situáciu som im popísala. Dokonca som otvorila aj kapotu (mám dosť špecifické auto, takže to je celkom práca dostať sa k motoru) a tam sme sledovali či sa točí dáky kotúč a či tam niečo vydáva tie divné zvuky… Nič nové sme nezistili.

Verdikt znel, aby sme to otočili, šli domov a keď bude problém, zavolali odťahovku.

„Och, sakra, sme tak blízko a máme ísť domov?“ fňukala som nahlas. Babka mi na to povedala: “Veď, nechajme tu auto a poďme na tie preteky. Keď už sme tu, tak by bola škoda ísť rovno domov.“

Hm. Dala mi chrobáka do hlavy. Volala som opäť švagrovi, že možno autu pomôže, keď si trochu oddýchne. Pustili sa do mňa, aby som nevymýšľala zase hovadiny a išla domov. Varovali ma, že poobede bude na cestách veľa áut (bola nedeľa a sviatok – “sťahovanie národa” z východu na západ).

„Babi, dedo, čo si myslíte? Chcete ísť domov? Počuli ste, čo mi povedali.“

Odpovedali mi štýlom, že im je to jedno a záleží to odo mňa, ale keď už sme tam, tak nech si to odbehnem.

Babka pokračovala: „My tu ostaneme a postrážime ti auto. Ty choď. My to pešo nezvládneme hore.“

„Čo ste… Nebudete tu pri aute. Idete so mnou. Vybavím dáky odvoz,“ povedala som odhodlane a videla ísť taxík smerom dole.

 

Ako sa teda dostať na preteky?

Bojová úloha bola zohnať odvoz hore. Chcela som zistiť či sa v blízkosti nachádzajú dáke taxíky. Medzitým mi napadlo niečo lepšie. Všimla som si, že oproti v dome v predzáhradke stále niekto chodil. Rozhodla som sa, že sa tam pôjdem opýtať či by nás za 5 € vzali hore.

„Dobrý deň, prosím vás…“ vysvetlila som im v skratke situáciu, že mám niečo s autom a neviem ísť do kopca. Ale keď už som tam… „Jasné, hodíme vás tam,“ povedal ujo a už sa zberal k jeho autu.

Dokonca prezradil, že som auto zaparkovala na ich pozemku. Nevadilo im, že tam stojím v strede ako na debila. Vraj nemusím preparkovať. Vzali sme si veci a nastúpili sme k ujovi do auta.

Za pár minút sme už boli na mieste. Podávala som mu 5 €, ale on povedal: „Nie, to je dobre. Nechcem od vás peniaze.“ Stále som ich držala, aby si ich vzal. On ich však odmietal. Tak sme mu veľmi pekne poďakovali a rozlúčili sa. Vzali sme si veci a rozhliadali sa čo ďalej.

 

Stáva sa to realitou

Išla som na registráciu. Bol tam dlhý rad. Už aj slniečko pripekalo. Babku a dedka som zatiaľ poslala preč, nech sa idú poprechádzať niekam do tieňa.

Na registrácii ma označkovali číslom, dostala som čip. Nie, že by mi išlo o čas, ale chcela som full servis – proste, aby som dostala trest, ak by som nezvládla prekážky.

Ako som hľadala babku a dedka, som zočila štart. Hneď za štartom bol strmý kopec s 2 prekážkami. Fíha. Tak oni to vzali takto zhurta. Mierne som sa zdesila. 😀

Našla som starých rodičov. Zložila som si pri nich veci a šla sa prezliecť. Moja vlna mala štartovať o 12:30.

Pôvodne som sa chcela prehodiť na skorší čas, ale keďže som mala po ceste nepredvídateľné komplikácie, tak som bola rada, že som stihla moju pôvodnú vlnu.

O 12:20 som sa šla postaviť na štart, aby som nebola úplne posledná. Bežcov púšťali každé 2 minúty po 12 kusoch.

Stála som tam sama a čakala, kedy to začne. Celá v čiernom s dlhými rukávmi a dlhými nohavicami.

Nevedela som, aké budú prekážky na trati a nechcela som si zraniť telo, radšej nech to odnesie oblečko ako ja.

Bolo mi už hrozne horúco. Strašne tam pražilo slnko. Už bolo 12:30 a to mala začať iba naša vlna. Predo mnou bolo mega veeeľa ľudí.

Stáli tam aj dvaja týpci. Kecali a obzerali sa okolo seba. Nadviazala som s nimi aj očný kontakt. Tak som si povedala, že sa zoznámim (využila som situačné zoznámenie – inak som introvert, ale treba sa prekonávať). Len tak niečo som treskla, že je teplo a začali sme kecať. Potom sa k nám pripojili ďalší ľudia a už tam bola celkom zábava. Jeden párik, s ktorým sme kecali sa mi zdal dáky známy a mali na sebe i povedomé tričká. Hm…

Chalanom som prezradila, že sú to moje prvé preteky a čo sa mi po ceste stalo. Povedali mi, že idú na preteky aj o týždeň a že majú voľný lístok. „Super. A čo tým chcete povedať?“ Opýtala som sa s úsmevom.

„No, že či sa chceš pridať.“

„Fúha. To neviem. Záleží, ako toto najprv zvládnem. :)“ 

 

Je to tu. O chvíľu vyrážame

Už sme sa približovali k štartu. Strašne sa mi chcelo ísť na záchod od nervozity. A bola som už riadne smädná.

„Pridáš sa k nám do skupiny?“ Opýtal sa ma jeden z nich.

„Jasné,“ odvetila som. 12 sme si teda nastúpili pred čiaru štartu a čakali. 12:46 sme vyrazili vpred.

Prvá prekážka bolo skákanie cez pneumatiky a potom podliezanie pod drôtom. Tam nás konečne trochu osviežili vodou. Prvý kopec sme všetci zdolali kráčaním. 🙂

Potom sme bežali chvíľu a zase kráčali. Dostali sme sa k ďalším prekážkam – dreveným stenám. Prvú aj druhú drevenú stenu som preliezla bez pomoci, ale pri tretej som už potrebovala pomoc. Bola fakt vysoká. Hádam aj 4-5 m. Na niektorých prekážkach je povolené pomáhať si. Chalani boli gentlemani a pomohli aj ďalším babám, ktoré bežali samé.

Hovorila som chalanom, že sa so mnou nemusia zdržiavať, že to zvládnem aj sama. „Vyrazili sme spolu, tak aj do cieľa prídeme spolu,“ povedali mi a tým moje námietky skončili.

Opäť sme trochu bežali, keďže bola pred nami rovinka. Zrazu som to zbadala. Skokanský mostík. Schody a na nich plno ľudí. „Aha, chalani, tam hore asi pôjdeme.“

„Nie, tam my nepôjdeme. To sú nejakí turisti.“ Nepochopila som ich vtip. Pomyslela som si, že tam asi pôjdu tí, ktorí bežia 10 kilometrový beh. Trochu som si vydýchla.

Pred tou „prekážkou“ bolo aj niekoľko pozorovateľov a tí ma uistili, že tam ideme veru aj my. Och, ja naivka. 😀

Zdroj: L. Lacuška, preteky Tvrďák

Bol to riadny stupák. Fakt som nevládala. Išlo mi to lepšie, keď som šla štvornožky. Mala som vtedy rovnomerné tempo. V hlave som si stále dookola počítala a to mi nejak dalo silu. Zvládla som to. Hore nás čakalo občerstvenie – konečne voda.

Ako sme bežali ďalej, tak som si uvedomila, že ani nepoznám mená mojich spoločníkov. Navrhla som predstavenie sa a počas behu sme si popodávali ruky. Jeden sa volal Timotej a druhý Ľudo (mená sú pre účely článku vymyslené).

Ako sme si to šinuli po lesíku dole kopcom a kecali sme, tak sa Timotej na chvíľu zastavil. Mal šťastie, pretože asi 40 centimetrov pred ním padol dosť veľký balvan. Tí zhora trochu neskoro zakričali, avšak Ľudo sa rýchlo spamätal a začal kričať smerom dole na ostatných ľudí: „Pozor, skala!“

Zvyšok pretekov už bol celkom v pohode. Beh som dokončila. Na niektorých prekážkach mi chalani pomohli, niekde som si dala aj trest (15 angličákov), bola som mokrá, blatová, vyčerpaná, ale rada, že som to zvládla. Nakoniec sme odbehli 7 kilometrov a mali za sebou okolo 20 prekážok.

 

Ako sa teraz dostať domov?

Po skončení mi myseľ začala blúdiť k otázke: „Ako sa dostaneme domov? Zvládne to auto?“ Čakalo nás okolo 160 kilometrov. No, najprv sme sa potrebovali dostať k môjmu autu.

Poprosila som chalanov, aby ma spolu s mojimi starými rodičmi vzali na parkovisko, kde som mala auto. Súhlasili.

Prv sme však šli zo seba zmyť všetko to blato a prezliecť sa. K Pikachuovi (tak sa volá moje auto, pretože je malé a žlté :)) to trvalo len chvíľku.

Timo mi dal na seba číslo, že keby bol nejaký problém po ceste, nech sa ozvem, že idú našou trasou. A opäť mi pripomenul preteky, na ktoré sa chystali o týždeň.

Nastala otázka či si trúfnem ísť po diaľnici alebo pôjdem po starej ceste. Ráno mi vravel švagor, aby sme šli starými cestami. Keby sa niečo stalo, tak sa k nám ľahšie dostane odťahovka.

Báli sme sa, že stará cesta bude kľukatá a budú tam kopce. Vedeli sme, že diaľnica je oveľa viac v pohode, len som nevedela či dodržím minimálnu rýchlosť.

Napokon sme sa rozhodli, že diaľnica bude asi lepšia voľba. Keď som mala auto v poriadku, tak som si mierne stúpanie vôbec ani neuvedomila, ale s týmto problémom som si ho veru všimla. Keď sme šli dole kopcom alebo po rovinke, tak som mala rýchlosť aj 130.

Avšak akonáhle som šla hore kopcom, tak rýchlosť rapídne klesala. Stále som sa s autom rozprávala (aj keď to je úplne jedno), aby som sa upokojovala. Dedko mi stále hovoril, aby som pridala plyn a ja som na to nervy chytala: „Chápeš, že to nejde? Idem maximálne, ako to auto zvláda.“

Miestami to bolo dosť na nervy, keď som mohla ísť rýchlo, ale autá predo mnou ma brzdili. Išli iba 100-110. Ja som sa vždy pred kopcom (hocijakým) potrebovala dobre rozbehnúť, aby som rapídne nespomaľovala. Auto mi medzitým aj prestalo pískať. Ale plyn do kopca stále nešiel. Minimálnu rýchlosť som na diaľnici, našťastie, dodržala.

Zrazu sa za mnou objavilo veľké čierne auto a blikalo na mňa. Omg, čo má za problém? Čo ma neobehne? Neviem ísť rýchlejšie a aj tak je auto predo mnou. Konečne ma predbehlo. Pozrela som vľavo a kto mi to z okienka kýval? Bol tam Ľudo. Kýval mi a uškŕňal sa. Strašne som sa začala smiať.

Už sme boli za polovicou cesty. Vyzeralo to, že by sme to mohli zvládnuť. Krušné chvíle nastali pred a v okolí Nitry. Kde boli veľmi dlhé kopce s veľmi malým stúpaním. Sem-tam som použila pre istotu všetky štyri blikačky, keď boli autá príliš nalepené na mne.

Zvyšok diaľnice mal byť už v pohode. Trochu som sa ešte bála zjazdu dole z diaľnice, pretože tam je veľmi strmý kopec. Keby som musela na konci stáť, ak by tam boli dáke autá predo mnou, tak by to bol mega prúser. No aj to sme zvládli.

Bol to náročný deň. Avšak pomocou všetkých (mentálnych) síl sme to bez ujmy na zdraví všetci zvládli.

 

Pár slov na záver

Ten pár pred pretekmi, ktorý sa mi zdal povedomý som nepriamo poznala. Sú z tréningovej skupiny, kam chodím cvičiť a pripravovať sa na sparťanské preteky. Keďže som sa rozhodla, že na preteky pôjdem na poslednú chvíľu, tak som sa vôbec na to v skupine nepýtala. Mohla som ísť s nimi a vyhnúť sa problémom s autom. Nabudúce. 😀

Auto som vzala mechanikovi a zistil, že sa mi rozpadlo turbo. Nechápal, že som to aj bez neho odšoférovala domov. Moje milované autíčko ma nesklamalo ani v takej ťažkej situácii.

O týždeň som s chalanmi na tie druhé preteky šla. Timotej ma celý víkend provokoval či chcem šoférovať jeho auto. Odmietla som. 😀 Inak aj tam sa nám stala taká vec. Cestou na preteky sme si dali pauzičku na pohotovosti, pretože Timotej dostal nejakú alergickú reakciu. Aspoň som mu dala Zodac (proti alergii). Aspoň, že mávam pri sebe základnú lekárničku (z čias lietania).

Stávajú sa aj vám takéto situácie? Podeľte sa o ne dole v komentároch. 🙂

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)