Ako som si splnila sen a stala sa letuškou

Veľa dievčat sníva o tom stať sa modelkou, herečkou či letuškou. No, často to skončí iba pri detskom sne. Možno dievčatá počúvajú svoje okolie alebo svoje vnútro, ktoré hovorí: „Je to príliš trúfalý sen. Nepodarí sa ti to…” a potom sa nesnažia, aby sa sen stal realitou.

Možno si uvedomia, že to vlastne ani nechcú, že to bolo iba detské poblúznenie. Tak či onak tiež som mala detský sen.

Snívala som o tom, že bude zo mňa herečka. Doma som vždy hrala divadlo. Hlavne, ak som niečo nechcela, vtedy to bolo riadne dramatické. Čo vám budem hovoriť, bola som niekedy príliš živá. Teraz som oveľa lepšia, môžete sa opýtať mojej mami…

 

Ako to dopadlo s mojím snom?

Mala som príliš veľa záľub. Dlho neobsedím, vždy musím niečo robiť. Veľa som športovala, chodila som na výtvarnú, hrala som na gitare, tancovala som a keď som objavila divadelný krúžok, tak som naň už nemohla chodiť (chýbali peniažky). Bolo mi smutno, ale predýchala som to. Vedela som, že profesionálnou herečkou sa stať nechcem. Chcela som to mať ako hobby a že neskôr sa uvidí. Nechala som to tak.

Pamätám si, že po strednej škole som si povedala: „Chcela by som sa stať letuškou. Lietať po svete, to by bola paráda. Aj keď je letuška „len“ čašníčka vo vzduchu…“

Avšak moja angličtina stála doslova „za hovno“.

„Aha, hm, tak nič. Ach, zase som si vymyslela dáku blbosť. Kašľať na to.  “

Tak aj bolo.

Išla som na vysokú.

A tam som objavila školské divadlo.

Vo svojom vnútri som stále cítila, že ten herecký ohník tam stále tlie. Začal horieť, tak som začala hrať. Áno, to bolo ono. Tam ma to bavilo a bola som šťastná. Skončila škola. Skončilo aj divadlo..

Napriek tomu som bola spokojná, že som si to vyskúšala a splnila som si svoj sen z detstva.

Viete, ktorá som ja? Nájdete ma? 🙂

Ako píšem tento článok, tak som si spomenula, že som sa pripravila o brutálnu príležitosť, kvôli tomu, že som sa nedostatočne rýchlo zlepšovala v taliančine. Prešla som konkurzom pre jednu taliansku spoločnosť a mala som pre nich hrať v nejakých reklamách či v telenovele. Oni mi aj zabezpečili hodiny taliančiny, ale nezlepšovala som sa dosť rýchlo. Škoda. Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré.

Sranda je, že sa to vo mne zase prebudilo. (Možno bol ten sen silnejší, ako som si myslela.) Začala som si preto jedným očkom pozerať nejaké úlohy ako komparz. A keďže sa chcem zlepšiť aj v prejavoch, tak začínam aj s Toastmasters (keď sa to tak vezme, tak je to svojím spôsobom hranie tiež).

Pssst. Prezradím vám tajomstvo. Chcela som byť aj modelkou. Nesmejte sa. Keď som mala asi 13 rokov, tak som bola fakt chudučká, ale nerada som sa fotila.

Mala som veľa záľub, čo je na jednej strane dobré ale na druhej, je to zlé kvôli prioritám. Bolo pre mňa naozaj ťažké rozhodnúť sa, čo vlastne chcem robiť. A vlastne, stále s tým (niekedy) zápasím. Dlho neobsedím.

 

Čo, ak máte zlú angličtinu

Ako som vám už vyššie spomínala, tak moja angličtina bola mizerná. Povedala som si, že bez nej to jednoducho nejde. Nie len kvôli letuške, ale všeobecne. Dnes to bez angličtiny proste nejde.

Tak som sa stala členom medzinárodnej študentskej organizácie, kde sme museli komunikovať v angličtine. Hlásila som sa na pozíciu, kde bola angličtina naozaj nutná, aby som sa donútila komunikovať a učiť sa.

Viac som začala cestovať, využívať Erasmus+ projekty a išla som aj na dvojmesačnú stáž do zahraničia. Učila som sa sama z knižiek, pozerala som filmy v angličtine, čítala som články v angličtine, komunikovala som v angličtine s inými ľuďmi online, hľadala som si anglicky hovoriacich kamarátov, ale mala som aj súkromné hodiny.

Spravila som si okolo seba anglické prostredie. Tento proces trval niekoľko rokov. Našťastie, priniesol ovocie. Síce stále robím chyby, avšak som sa rapídne zlepšila.

Inak často počúvam, že angličtina je pre mnohých veľkou prekážkou (ja to volám výhovorkou), prečo necestujú. Ono, keď niečo chcete a obetujete tomu niečo (napríklad čas), tak to dosiahnete.

Najdôležitejšie je: „Musíte to sami chcieť a niečo pre to aj urobiť.“

Samé vám to z neba nespadne (väčšinou). Je to len a len na vás.

 

Ako som sa odhodlala, že sa stanem letuškou

Angličtinu som si ako tak vypilovala, ale stále som sa necítila pripravená ísť na pohovor. Odkladala som to.

Keď som bola na dovolenke, tak som sa v Abu Dhabi stretla s Diou. Dlho sme sa nevideli a keďže som sa chcela stať letuškou, tak som sa jej hneď začala vypytovať, aké to je, čo všetko to obnáša.. Ako mi tak o tom rozprávala, tak sa moja túžba zosilňovala.

Povedala som si: „Tento rok to už skúsim. Pôjdem na pohovor.“

Toto je nádherná budova Sheik Zayed Mosque v Abu Dhabi

Nemôžem sa predsa sama diskvalifikovať ešte predtým, ako to vôbec skúsim.

Inak, ani vy by ste sa nemali. Ak niečo chcete, tak si za tým choďte.

Keď som sa vrátila domov, začala som o tom (polo)verejne rozprávať. Povedala som to doma, povedala som to pár kamošom, povedala som to niekedy len tak medzi rečou aj neznámym ľuďom, keď sme sa bavili, kto, čo robí, čo by chcel..

Formulovala som to tak trochu alibisticky, že: „Rozmýšľam nad tým, chcela by som to skúsiť… neviem ešte presne kedy..“

Napriek tomu som cítila, že som si týmto dala akýsi záväzok. Predsa by bolo blbé, keby som to ani neskúsila. Ak sa to nepodarí, čo už, aspoň som sa snažila.

 

Narazila som skôr, ako som čakala

Išla som teda na ten dlho odkladaný prvý pohovor.

Bum-bác.. Bola to rýchlovka.

Narazila som skôr, ako som čakala..

Neprešla som ani cez životopis. (Fakt som si myslela, že minimálne tuto prejdem. No, nestalo sa tak.)

Hm, cítila som sa potom dosť blbo.

Rozmýšľala som či to naozaj chcem, či to stojí sa to.

O pár týždňov neskôr mi volala mama, že počula, že bude o dva dni výberko inej spoločnosti a že by som tam mala ísť. Vykrúcala som sa, že som teraz zanedbala štúdium a nestihnem si to zopakovať.

Povedala mi: „Aspoň to skús. Veď sa chceš stať letuškou.“

Chcem?

Výhľad z kokpitu pri pristávaní na Kanárskych ostrovoch

 

Ísť či neísť, to je otázka

Stále tam bol strach zo zlyhania.

Predsa len, ten prvý pokus nevyšiel veľmi podľa mojich predstáv.

Po telefonáte s mamou nasledoval môj dialóg samej so sebou: „Moja angličtina stále nie je dostatočná. Nezvládnem testy. Teraz som si dlho neopakovala gramatiku.“

Jáj, nevymýšľaj. Najhoršie, čo sa môže stať  je, že ťa nevezmú a spravíš si malý výlet do Bratislavy. Tú prácu nemáš, takže nemáš o čo prísť. Môžeš iba získať.“

Vyhrala som boj sama so sebou.

Inak vždy, keď sa niečoho bojím, tak si poviem môj najobľúbenejší citát: „Strach je zlodej snov,”  a odhodlám sa ísť ďalej.

Povzbudená som si niečo zopakovala z angličtiny. Nachystala som si pekné oblečenie a dopriala si lahodný spánok.

 

Nastal deň D

Prišla som tam. Sadla som si do druhej rady. Vybrala som si moje šťastné pero a dokumenty, ktoré od nás vyžadovali.

Povedali nám pár slov na úvod, ako to bude prebiehať, pozbierali dokumenty, ktoré sme mali priniesť.. a začali sme.

Ajajaaj je to tu. Test z angličtiny.

Vyplnené.

Odovzdané.

Čakali sme, kým opravia testy.

Počas toho som si pomaly začala baliť veci, že aj tak ma pošlú domov. Síce to bolo úplne ľahké, ale pravdepodobne, som to skomolila.

Testy boli opravené.

Srdce mi začalo tĺcť ako opreteky. Začali sa mi trošku triasť ruky. Oblial ma studený pot. Omg, strašne som bola nervózna.

Povedali nám, že budú čítať mená tých, ktorí test spravili a postupujú do ďalšieho kola.

Čakám.

Stále nič.

Asi ma neprečítajú..

Čo si to len namýšľam.

.

Nádej zomiera posledná.

.

.

„Martina Trepáková.“

ČO? Dobre počujem? Oni povedali moje meno?

Wauu, ja sa zbláznim. Spravila som test. Bola som v šoku, ale príjemne prekvapená. Veľmi som sa tešila. Mala som úsmev od ucha k uchu.

Bol to prvý krok. Malý úspech na ceste. Na druhý deň ma čakal osobný pohovor.

Potom som hneď volala mame, že som to dala. „Mami, ďakujem, že si mi povedala o pohovore a že si ma postrčila, aby som tam šla.“

 

Deň druhý: Osobný pohovor v angličtine

Asi po hodine a pol čakania som sa dostala na rad. Medzi poslednými.

Boli tam štyri komisie.

Počas toho, ako som čakala na rad, som sa spoznala s ostatnými. Videli sme dnu, do miestnosti, kde prebiehali pohovory. Komentovali sme, kto vyzerá prísne, kto menej, ako sa tvária možno naši budúci kolegovia. Keď niekto vyšiel, hneď sme sa pýtali, aké to bolo, aké otázky dostali…

Nahodila som uvoľnený a prirodzený úsmev.

Vkročila som do miestnosti.

Priradili ma ku komisii troch žien.

Ufff, netvárili sa moc prívetivo.

Tá v strede prehovorila. Bola trochu nepríjemná. Hneď prvou poznámkou ma chcela zaraziť. Nenechala som sa.

Dávala mi rôzne otázky a ja som jej pekne s úsmevom odpovedala. Poznamenala som niečo v zmysle: „Veľmi rada cestujem.“

No a potom mi hádam ani lepšiu otázku nemohla dať. Opýtala sa ma: „Aké je vaše najobľúbenejšie miesto, ktoré ste navštívili?“

To som sa úplne rozžiarila a nadšene som jej rozprávala, prečo sa mi tak veľmi páčilo v Singapure.

Na záver pohovoru mi povedala, že sa jej páči moja energia.

Tomu som sa naozaj potešila a s dobrým pocitom, že som zanechala pozitívny dojem som sa pobrala domov.

 

A potom som čakala na verdikt

Už som vysmiata, pretože mám po všetkých skúškach a už som oficiálne letuška

Dni mi pripadali ako týždne.

Stále som kontrolovala email či už mám odpoveď.

Potom to prišlo.

Áno, tušíte správne.

VZALI MA! 🙂

Podarilo sa to.

A tak som si splnila svoj druhý sen.

 

Viete, keď niečo veľmi chcete, snažíte sa a niečo pre to robíte, tak sa vám to skôr či neskôr podarí. Ako sa to podarilo aj mne a mnohým ďalším ľuďom. Keď máte cieľ a pracujete na ňom, tak nemôžete zlyhať.

Stať sa letuškou, síce nebol môj detský sen, ale som rada, že sa mi ho podarilo uskutočniť.

Inak práca letušky už dávno nie je len pre ženy. Mám naozaj veľa kolegov, ktorí to robia niekoľko rokov a stále ich to baví.

Práca v oblakoch vám dáva istú dávku slobody a dobrodružstva. 🙂

Podeľte sa so mnou dole v komentároch či si plníte svoje sny.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)