Veselica v Istanbule s neznámymi Slovákmi môže skončiť i s rozbitou hlavou (+18)

Tento príbeh sa odohral pred pár rokmi v Istanbule v Turecku. Mala som v pláne stráviť Nový rok niekde v zahraničí a keď som videla inzerát môjho známeho Ľuboša, tak som neváhala a prihlásila som sa.

Prvýkrát sme sa všetci 12-ti videli až na letisku. Vlastne tam sme sa aj spoznali. Z dvanástky (dobrodruhov) som poznala troch chlapov. Organizátora Ľuboša a tých dvoch, ktorých som so sebou dotiahla ja. Romana a Ivana. Najprv protestovali a nechceli ísť, ale správne zvolené slová ich presvedčili. Na konci výletu som sa často sama seba pýtala: „Prečo som ich vlastne so sebou vzala?“ 😀

 

Zábava začala už v lietadle cestou do Istanbulu

Čakal nás 2 hodinový let do Istanbulu z Budapešti. Všetkým pasažierom dovolili sadnúť si kam chcú, pretože lietadlo bolo plné. Nám sa podarilo obsadiť 4 rady (4×3) a sedieť pri sebe. Slováci sa nezapreli a vytiahli z batohu hneď po vzlete fľašku. Nie, nebola to malinovka. Bol to silný opojný nápoj, ktorého účinky sa vo vzduchu ešte znásobovali.

Najprv sa chalani fľašku snažili zakrývať a boli povedzme, že decentní. Postupne to naberalo na sile. Pri Romanovi sa zastavila letuška: „Pane, prosím vás, na našej palube nie je možné konzumovať vlastný alkohol.“

„Prepáčte slečna, odložíme to.“ kajúcky sa zatváril.

Neprešlo ani 5 minút a zabudol na svoj sľub. Smäd ho prinútil siahnuť po „malinovke“ opäť.

Scenár s letuškou sa zopakoval asi trikrát. Roman začínal štvať aj mňa. Sedela som vedľa neho. Dohovárala som mu nech prestane blbnúť. Pomohlo to. Na chvíľu.

Skoro pol hodinu bol potom pokoj.

Pijúca beštia sa v ňom prebudila zase. Letuška prešla okolo, ale nič nepovedala. Vedela som, že teraz už bude zle. Išla za vedúcou kabíny. Tá vzala do ruky telefón a povedala, aby to všetci pasažieri počuli: „Prosíme pána, na sedadle 25B, aby prestal konzumovať alkohol, pretože to bude mať pre neho následky.“

Toto potreboval. Neuveríte, ako rýchlo sa spamätal a do konca letu sekal dobrotu. Stal sa z neho anjelik.

 

Vybrali sme sa na neplánované nákupy

Prileteli sme do upršaného Istanbulu. Vystúpili sme z lietadla, zorientovali sa a našli autobus, ktorý nás vzal do centra. Kým sme sa dostali až do nášho hostela, tak sme boli premočení. Mne premokli aj topánky. Praskla mi podrážka. Usúdila som, že si budem musieť zaobstarať nejakú inú obuv. Nemohla som byť predsa 4 dni v mokrých topánkach.

Roman zase prišiel v látkových botaskách (i jeho topánky premokli). Kukali sme naňho či to náhodou trochu zle neodhadol. Bol december. V Istanbule sme mali predsa oslavovať Nový rok. Inak v médiách a na internete dosť vo veľkom varovali turistov, aby si dávali pozor, že tam môže nastať teroristický útok (rodičom sme sa o tom radšej nezmienili). Asi preto boli letenky dosť lacné :).

Ubytovali sme sa v hosteli, ktorý sa nachádza v najstaršom hamame (Aga hamami) v meste a pochádza z roku 1454. V izbe sme boli ja, Roman, Ivan a Kristína, ktorá na výlet šla sama. Spontánne sa k nám pridala.

Naša izba bol mini priestor s rozlohou asi 2,5 x 3 metre. Priestor vhodný iba na DVE dvojposchodové postele. Hneď som si rezervovala posteľ na vrchu.

To sú tie moje nové topánky 🙂

Povedala som si: „Aspoň sa mi na nej nikto nebude váľať.“ Neholdujem alkoholu, takže som vedela, že chalani budú potrebovať postele dole, aby sa na ne vedeli v prípade potreby iba zvaliť.

Skrine sme nemali. Bol tam iba jeden vešiak. Tašky a ruksaky sme si teda zložili, kam sa podarilo – na ten kúsok voľného priestoru. Cestovali sme naľahko, takže sa to dalo tých pár dní vydržať.

S Romanom sme zatiaľ, čo si ostatní mali v pláne oddýchnuť, utekali do nákupného centra kúpiť nové topánky. Mali sme šťastie. Mali akciu: „Kúp dva páry topánok a tie lacnejšie máš za polovicu.“

Späť sa hostel sme si vykračovali ako pávy. Hrdí na naše nové topánky. Keď sme došli na izbu, tak sme si najnutnejšie mokré veci dali na mini radiátor, že snáď nám trochu do večera vyschnú. A šli sme si oddýchnuť – teda pospať, aby sme vydržali do rána, keby sa zábava náhodou zvrtla. 🙂

 

Niektorí sa potrebovali posilniť pred párty

Nachystali sme sa na večer. Aj keď som si veľmi nemala z čoho vyberať. Dala som si červený sveter a červený rúž. Moje nové pieskové baganče mi k zvyšku outfitu veľmi neladili, ale bolo mi to jedno. Čakala nás noc pred Silvestrom.

Stretávka bola u nás na izbe. Začali sme sa pomaly zbierať. Roman bol pripravený a mal zásoby na vylepšenie nálady. Ostatní sa nenechali zahanbiť a doniesli špiritus tiež. Ja som si na letisku kúpila 0,2 dcl alkoholu. Pýtali sa ma: „Toto máš na ŠTYRI dni?“

„Jasné, ešte mi aj ostane a budem sa môcť s vami podeliť,“ kontrovala som im a hovela si hore na mojej posteli. Mala som odtiaľ dobrý výhľad na všetkých.

Chceli si vypiť do nálady, aby sa predpripravili na večer a nebolo nutné zbytočne veľa platiť za alkohol v kluboch. Dnes chceli iba decentne. Chceli vládať zajtra na Silvestra.

Na hosteli sme bývali 8-mi. Zvyšní štyria z našej slovenskej posádky bývali inde – chceli mať väčší luxus. Na Romanovu posteľ sa uložili tri zadky vedľa seba ako vrabce na kábloch. Jeden roh to nevydržal. Pukol. Všetci povyskakovali na rovné nohy a pozerali sa, čo sa stalo. Roman začal nadávať, že kde bude teraz spať. Všetci sme sa rehotali.

Usúdili sme, že naša izba je primalá. Zistili sme, že na najvyššom poschodí hostela sa nachádza kuchynka s obývačkou. Vybrali sme sa hore točitým a úzkym schodiskom. Komentovali sme to slovami: „Odtiaľto treba ísť preč, kým ešte vieme chodiť po svojich, lebo pád z týchto schodov by nemusel dobre dopadnúť. Koho napadlo dať spoločenskú miestnosť na také miesto?“

Obsadili sme si najlepšie gauče a kreslá. Veď nás aj bolo najviac. Prikvitol aj zvyšok našej posádky. Už sme boli komplet. +-12 popíjajúcich Slovákov (ja som ten mínus :P).

Zrazu sa pri mne objavil nejaký zahraničný týpek. Asi ho prilákal môj červený rúž, heh. Balil ma. Moc som sa naňho nechytala. Usúdil, že je dobré ísť o dom ďalej. Išiel za Kristínou a Luckou – ďalšou kočkou z partie. Striedal nás. Neviem či nepochopil, že sa poznáme. Bolo to trochu divné. Možno nás chcel dostať všetky tri. Hm…

 

Dostali sme sa do podozrivej budovy

Keď už bola posádka v dostatočnej párty náladičke, bol čas vyraziť brázdiť ulice Istanbulu. V centre sme sa stretli so 4 couchsurfermi (medzinárodná komunita ľudí). Naša banda mala už 16 členov.

Domáci couchsurferi nám povedali, že nás vezmú do super baru. Vraj je tam veľmi pekne. Bola už tma. Okolie vyzeralo dosť pochybne. Sama by som sa tam veru ocitnúť nechcela.

Vošli sme do opustenej budovy.Čo nás berú na darovanie orgánov?“ Pomyslela som si v tichosti. Ešteže nás je tak veľa.

Naozaj, sme sa dobrom mieste? Tí triezvejší sme sa medzi sebou bavili, či ísť alebo neísť ďalej, bolo to podozrivé. Zvyšok posilnený alkoholom mal viac sebavedomia ako by (možno) bolo treba.

Nasledovali sme ich teda hore schodmi. Prvé poschodie. Nikde nič.

Druhé poschodie. Nič.

Tretie poschodie. Začula som tóny hudby. Nádej… asi nás predsa neberú na darovanie orgánov. 😀

Štvrté poschodie. Piate poschodie. Hudba je už dosť hlasná. Aleluja.

Sme tam.

Vošli sme dnu do relatívne malého baru. Bolo tam asi 5 ľudí. „Ó môj Bože, to vážne? Toto je ten super bar? Takto sa mi s nikým nepodarí tancovať. S nikým zaujímavým. S Romanom a Ivanom sa mi zrovna nechce, heh.

Dostali sme drinky na uvítanie. Podľahla som. Dala som si aj ja, aby som sa aspoň na oko priblížila ostatným. Bola to sladká žbrnda s nízkym obsahom alkoholu.

Roman mi dal peňaženku s dokladmi, vybral si nejaké peniaze, so slovami, že mu ich mám strážiť a nech mu už žiadne ďalšie peniaze nedám, keď si príde pýtať.

Vyzliekli sme si bundy a nahádzali na kopu na lavicu.

Sedeli sme. Kecali sme. Tancovali sme. Pribudli ľudia. Zrazu to tam bolo skoro plné. Konečne to začínalo byť dobré a mať grády. Bolo tam aj riadne teplo.

Zrazu sa začala otvárať strecha. Wau, paráda, my sme v klube na streche? Celé naše osadenstvo híkalo nadšením. Zrazu sme sa ocitli pod holým nebom. Napriek tomu, že sme boli v centre veľkomesta sa nám naskytol parádny výhľad na oblohu aj mesto.

Krása.

Dlho to netrvalo. O pár minút sa strecha začala zatvárať. Predsa len, bol december. A vonku stále trochu poprchalo.

 

Aj bez alkoholu to ide

S Luckou sme si padli do oka. Mala rada latino ako aj ja. A to práve hrali. Tancovali sme spolu. Chlapov nám nebolo treba.

„Vždy som chcela tancovať na bare. Vieš, ako v telke,“ šepkala som jej do ucha a chichotala sa.

Kukla na mňa. „Fakt?“ tak poďme.

Pýtala sa barmana, či by sme si mohli zatancovať na bare. Dozvedeli sme sa, že barman bol majiteľ. Nadšene súhlasil. Pomohol nám na bar vyliezť.

O dušu sme s Luckou tancovali a užívali sme si prítomný okamih.

Barman to chcel oživiť. Na zem vylial alkohol a zapálil ho. „Čožeeee?? Toto sa naozaj deje? Ja odpadnem od vzrušenia, myslela som si a nadšene sa rozhliadala.

O pár sekúnd všetci návštevníci klubu pozerali, čo sa to za kultúrnu vložku deje. S Luckou sme si vzrušene šepkali, že tak toto je legendárna párty.

A to som bola ja tá najtriezvejšia zo všetkých prítomných. Mala som len jeden welcome drink a dúšok špiritusu ešte na izbe.

Určite si mysleli, že sme riadne spité. Nebola to pravda. Viem sa baviť aj bez alkoholu.

Barman to s ohňovou šou zopakoval aj na bare, kde sme stáli, ale na druhej polovici, aby sa nám nič nestalo. Bezpečnosť na prvom mieste. 🙂

Plamene sálali a my sme tancovali. Usmievala som sa a bola som neskutočne šťastná… a slobodná. Naozaj som si to užívala. Nechala som sa viesť vnútrom a odviazala som sa. Akoby som ani nebola vo svojom tele… Och, tá sloboda.

Zrazu nás začali natáčať. To ma vrátilo do reality, akoby som dostala zaucho. Prečo tie blbé telefóny musia všetko pokaziť? Nechajte nás nech si to môžeme užívať. Radosť vystriedalo rozhorčenie.

Gestami sme im ukázali, že si to neprajeme. Odložil to. No, niekto ďalší vytiahol mobil zase. Pokazili to nielen nám ale aj sami sebe. Vzácna chvíľa bola v okamihu fuč.

Zoskočili sme z pultu. Barman dám dal ako poďakovanie drink na účet podniku. Zase tú žbrndu. Darovala som ju Lucke.

Zrazu sme nemali núdzu o nápadníkov. Plno chlapov z klubu s nami chcelo tancovať…

 

Jeho hlava medzi jej prsiami

Po jednej hodine ráno som začala mať útlm. Prebral ma pohľad na Romana, ako tancuje s kyprou osôbkou. Jeho hlavu som ani poriadne nevidela, ale vedela som, že je to on podľa oblečenia a pohybov. Mal ju zastrčenú medzi jej vnadami. Nechcela som sa smiať, ale bolo to strašne vtipné. K rehotaniu sa pridali aj Ivan, Kika a Lucka… Hahaha, to bol teda pohľad. Škodoradostne som sa tešila, ako mu to zajtra porozprávam.

Začala som s Luckou tancovať a pridali sa k nám aj iní chalani z podniku. Zrazu dokvitol Roman a za ruku ťahal jeho večerný objav. Minuli sa mu peniaze. Chcel ju pozvať na drink. Mala som od neho  inštrukcie, aby som mu už peniaze nedala. Hm, dilema, čo mám robiť?

Poslala som ho tancovať. Na moje počudovanie poslúchol. Odišli.

Sadla som si trochu polapiť dych. Zase sa dovalil. Zase žobronil o peniaze. Opäť som sa ho zbavila.

Ostatní sa rozhodli, že im stačilo. Boli unavení. Chceli šetriť energiu na nasledujúci deň, aby vládali na Silvestra.

Roman chcel ostať. Ivan si našiel na tancovanie dáku modelku z Ruska, takže bol tiež spokojný.

Roman bol v dosť príšernom stave. Nechcela som ho tam nechať. Kika chcela ostať tiež. Rozhodli sme sa, že teda naša izba ešte chvíľu ostane.

 

Cesta na hostel bola nočná mora

Asi po hodine sme to zabalili. Už som len sedela a čakala, kedy vypadneme. Vyprázdňovalo sa to. Roman ledva stál na nohách, jeho objav už tiež odišiel. Začal ma vytáčať. Keď sa opije, je strašne otravný a má blbé nápady. Bol najvyšší časť ísť domov.

Všetci sme si obliekli bundy. Poslednú, čo zostala, som podávala Romanovi v domnení, že je jeho: „To nie je moja bunda,“ povedal mi presvedčivo.

„Si si istý? Iná bunda tu už nie je… Musí byť tvoja.“ Nenechala som sa obalamutiť.

„Nie, to nie je moja bunda,“ trval na svojom. Hľadala som, či neobjavím nejakú inú bundu. Nikde nič nebolo.

Ivan mi zobral z ruky bundu a podal ju Romanovi. „Obleč si bundu, je tvoja.“

„Jéj, moja bunda,“ nadšene si ju obliekol.

Pozrela som sa na Ivana, že to čo je. Roman bol riadne mimo. Prečo mne hovoril niečo úplne iné?

Ivan sa len smial: „Ty nevieš ako na opitých. Ja  v tom mám niekoľkoročnú prax.“ Aha jasné…

Ísť dole 5 poschodí bola celkom výzva. Ani neviem, ako sa nám ho podarilo. Romana sme museli podopierať. Jednu stranu som držala ja a druhú Ivan.

„Maťa, máš moju peňaženku?“ začal sa ma vypytovať

„Áno, mám ju…“ trpezlivo som odpovedala.

Ledva sa vliekol. Prekladal nohy jednu cez druhú. Už ma bolelo rameno, ako sme sa ho snažili udržať na nohách…

„Maťa?“

„Áno?“ pozerala som sa naňho.

„Máš moju peňaženku?“

„Áno, mám. Už som ti to predsa povedala…“

Ivan sa len rehotal.

Maťa?“

Nenechala som ho dohovoriť: „Áno, mám tvoju peňaženku a buď už ticho.“ Zase som začala chytať nervy. Štval ma, bola som unavená, ospalá a nevládala som ho už podopierať. Stále so sebou mykal.

Išli sme okolo kebabu. Ivan si zmyslel, že je hladný. Kika šla s ním niečo zohnať. Roman vymýšľal. Raz chcel a potom zase nie.

Držala som ho sama. Oprela som ho o budovu, aby som si trochu odpočinula. „Maťa, máš moju peňaženku?“

„Nie…“ zvolila som inú taktiku.

Odvetil: „Dobre.“ Hm, žiadna reakcia? Riadne je mimo…

Kričala som na Ivana: „Poďte už. Nevládzem ho držať, chce si sadnúť.“ Zase pršalo a všetko bolo mokré.

Našťastie, sme boli už len pár minút od nášho hostela. No, potrebovali sme zdolať najhorší úsek cesty. Boli sme na takom kopci a potrebovali sme sa dostať dole. Šmýkalo sa to, pretože začalo mrznúť. Ani som nepociťovala chlad. Mala som o šport pri Romanovi postarané.

Museli sme ho všetci traja držať, aby sme sa nezrúbali. Ufff, dalo nám to zabrať teda..

 

Pomoc, už chcem spať

Keď sme, konečne, došli na hostel, tak sa Roman prebral. Asi mu pobyt na sviežom vzduchu pomohol. Niekde našiel metlu a začal s ňou behať po chodbách.

Prestala som to zvládať. Začala som byť agresívna. Hrozila som mu. Chcela som, aby bol ticho, aby nepobudil celý hostel, boli 4 hodiny ráno.

Bol ako malé neposlušné decko. Rehotal sa, behal a zametal chodbu.

Zrazu došiel do izby. „Aha, aký mám odolný mobil,“ zahlásil a hodil ho o zem.

Pozrel sa naňho. „Ups, tak si nie. Idem spať.“  Konečne povedal niečo prospešné. Tešila som sa, že mu došla energia. Oblečený sa hodil na jeho zlomenú posteľ a zachrápal.

Ivan s Kristínou šli do spoločenskej miestnosti ešte kecať. Uhm, iste. Chceli mať súkromie. Všimla som si, že nejak na seba začali pokukávať. 🙂

Všetko stíchlo a bol pokoj. Bola som unavená a bola mi príšerná zima – nekúrili a adrenalín tiež povolil. Šla som do sprchy. Užívala som si, ako mi prúd teplej vody steká po tele. Zahriala som sa. Sprcha mi padla riadne vhod. Nevedela som sa dočkať postele. Okamžite som zaspala.

 

Čo sa stalo? Alebo sa mi to iba sníva?

Niečo ma zobudilo. Počula som dáky šuchot. Otvorila som oči. Napriek tomu, že bola ešte tma som rozoznala, že sa Ivan hrabe v ruksaku a niečo úpenlivo hľadá. Bol oblečený a mal bundu. Kika tam nebola.

Niečo sa mi na tom nepozdávalo.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa ho.

„Kika spadla zo schodov, ako sme šli dole z podkrovia. Šmykla sa. Rozbila si hlavu. Stratila vedomie a krvácala. Vzal som ju do nemocnice. Musel som sa vrátiť pre kreditnú kartu. Nemali sme dosť peňazí. A nemá cestovné poistenie… bude to dosť drahé,“ vychrlil na mňa.

Ruka mi automaticky vyletela k ústam a vystrašene som zašepkala: „Preboha…“ Okamžite som sa prebrala.

„Mám ísť s tebou? Mám ti dať nejaké peniaze?“ začala som zliezať z postele.

„Nie, v pohode. Volal som mame, nech mi hneď pošle peniaze na účet. Vraveli, že nevedia či nemá otras mozgu alebo nejaké ďalšie zranenia či vnútorné krvácanie. Chcú ju poslať na CT-čko či čo. A stojí to niekoľko stoviek eur. A keďže nemá poistenie, tak to bude musieť platiť z vlastného vrecka,“ vysvetľoval mi situáciu.

Na moje protesty, že pôjdem s ním reagoval odmietavo. Vravel, že to zvládne, že by som šla úplne zbytočne. „Už je v nemocnici. My s tým už aj tak nič nespravíme. Doktori sa o ňu postarajú. Pokojne spi.“

To sa mu ľahko povie, že pokojne spi. Rozmýšľala som, ako sa niekto môže vybrať do zahraničia bez cestovného poistenia. Povedala som si, že toto sa mne nemôže nikdy stať… Dávajte si na to pozor aj vy.

 

A potom prišlo ráno

„Maťa, prečo mám rozbitý telefón?“ opýtal sa ma Roman. Na moje počudovanie bol dosť triezvy. Mal skúsenosti s pitím, čo si budeme hovoriť.

„Hodil si ho o zem,“ ani okom som nemihla, keď som mu to povedala.

„No určite. Ty si mi ho rozbila. Že? Priznaj sa.“

„Toto myslíš vážne? Nerozčuľuj ma… Potom, ako si prestal s metlou behať po celom hosteli a všetkých si určite pobudil si ho hodil o zem so slovami: Ja mám pevný mobil, aha, čo všetko vydrží.“ napodobňovala som ho.

„Hm, takže som to včera trochu prehnal? A preto mám na sebe stále to isté oblečenie?“

Trochu prehnal? Pomyslela som si. „Mal si šťastie, že sme s tebou ostali. Neviem, ako by si dopadol…“

„Ďakujem..“ zamumlal popod nos.

„V pohode.. ale nabudúce sa prosím trochu kroť.“

Zisťoval ďalšie škody.

A kde mám bundu? Kde je Ivan a Kika?

Porozprávam ti o tom neskôr…

 

Ako dopadol celkovo náš výlet v Istanbule?

Celé 4 dni nám pršalo, ale to nás neodradilo, aby sme si Istanbul nepobehali a nespoznali ho aj z kultúrnej a turistickej strany. Vyskúšali sme aj turecký kebab (vôbec mi nechutil) či vodnú fajku (po dvoch potiahnutiach mi z nej bolo zle). A stali sa aj veci, ktoré tu nemôžem veľmi rozoberať (depka, problémy vo vzťahu, rande, bozky… :D). Inak mená sú zmenené, aby som ochránila postavy v príbehoch.

Asi vás zaujíma, ako dopadla Kika. Nakoniec v Istanbule neabsolvovala to CT-čko, či čo jej to mali robiť. Rozhodla sa, že pobehá doktorov, keď sa vrátime späť na Slovensko (áno, navštívila ich a je živá a zdravá). Na izbu sa vrátila s obviazanou hlavou a riadnymi bolesťami. Celý deň sa regenerovala. Večer sa už cítila lepšie a pripojila sa k nám pri vítaní príchodu Nového roka.

Väčšina z nás po návrate domov ochorela, pretože nám na izbách veľmi nekúrili – v noci nám bola zima (riešili sme to s nimi, tak sa to potom trochu zlepšilo), mali sme vlhké oblečenie (bo stále pršalo a nemalo nám, kde uschnúť) a boli sme v spánkovom deficite.

Napriek nezdarom a problémom bol náš výlet legendárny a možno práve vďaka nim. Verím, že si ho (snáď) zapamätám do konca života. 🙂

Verím, že sa vám príbehy páčia, pretože v nich plánujem pokračovať. Budem rada za like a zdieľanie. Cestovaniu zdar…

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)