Ako som s radosťou prišla o 100 €

Možno si myslíte, že článok bude o nejakom skvelom nákupe, že som si niečo pekné či praktické zadovážila, ale ubezpečujem vás, že to s tým nemá nič spoločné.

Porozprávam vám o nepríjemnej skúsenosti, ktorá sa žene môžeš stať hocikedy a hocikde…

Viete, vždy, keď niekam idem mimo Slovenska, tak mi mama s babkou prízvukujú: “Dávaj si na seba pozor. Napíš, keď dorazíš a ozývaj sa pravidelne.”

Ja im na to už zotrvačnosťou, akoby sa nič nemohlo stať, odpovedám: “Jasné, pohoda, všetko bude fajn, nebojte sa toľko. :)”

Paradoxom je, že v zahraničí sa nič podobné tomuto, čo sa mi stalo na Slovensku neodohralo, aj keď v príbehu vystupuje cudzinec.

Prv, ako vám poviem, o čo išlo, tak vám musím vysvetliť pozadie toho, prečo TÁ situácia mala na mňa veľmi silný negatívny dopad.

 

Začalo to už v detstve

Keď som bola malá, bála som sa tmy. Mala som naozaj strach.

Pamätám si, že mi mama musela vždy nechať rozsvietené svetlo pri posteli. Sestra to neznášala. A keď si už mama myslela, že som zaspala a prišla ho zhasnúť, tak som sa zobudila a začala som pišťať, nech ho zapne.

Keď som sa jej pýtala odkiaľ pramení môj strach, tak mi povedala: „Naozaj neviem. Nič sa ti nestalo, prečo by si mala mať strach z tmy.“ Taktiež si nespomínam na nič, čo by mohlo tento strach spôsobiť (áno, mohla som to v sebe utlačiť).

Poznámka: AVŠAK mám i verziu B, ktorá znie: Verím na minulé i budúce životy. (Pre niektorých z vás to môže byť dosť kontroverzné vyhlásenie.) Myslím si, že v nejakom predchádzajúcom živote sa mi niečo zlé stalo a úzko to súviselo s tmou. Som si vedomá toho, že viacerí z vás nie sú otvorení niečomu takémuto, tak to jednoducho ignorujte. Tiež vám neberiem vaše presvedčenia alebo vašich bohov. Našťastie, dnes môžeme veriť v rôzne veci. 🙂

Neskôr som už nepotrebovala mať zapnuté svetlo pri zaspávaní, ale potrebovala som maminu asistenciu, keď som musela ísť v noci na toaletu. V tme som sama prešla až k nej do spálne, aby som ju zobudila a šla so mnou. A to som mala izbu oproti záchodu.

Stále tam bol strach z tmy, keď som bola mimo svoju zónu bezpečia, ktorou bola posteľ a ešte sa k tomu potom pridalo i to, že som nedopatrením videla blbú časť z Akty X, keď som spala u babky (mimozemšťania a toaleta, uff).

Mama to stále komentovala so slovami: „Nechápem, že prejdeš sama v tme skoro celý byt a bojíš sa ísť na záchod.“ Možno sa pýtate, prečo som si nezapínala svetlo na chodbe, ale problém bol potom ten, že by som ho musela aj vypnúť a bolo pre mňa asi jednoduchšie prebehnúť k mame do spálne, ako sa zdržiavať hľadaním svetla. Nehľadajte v tom logiku, bola som dieťa :D.

 

Keď som mala 19 rokov…

…tak som bola na tom relatívne dobre :).

Jedného dňa som šla do kina s vtedajším priateľom. Nechcela som ísť, pretože horory nepozerám. Síce to bol mysteriózny thriller, ale v mojom ponímaní to bolo ešte niečo horšie, pretože verím na veci medzi nebom a zemou.

No, nechala som sa ním presvedčiť. Keď sme sa blížili k premietacej sále a zbadala som reklamný plagát k filmu, tak ma začala chytať panika. Milan ma upokojoval, že to zbytočne preháňam.

Pri strašidelných scénach, ktoré boli skoro stále, som sa snažila nepozerať, ale vždy som napokon oči otvorila a aj som všetko počula. Nechápem, prečo som neodišla z miestnosti, asi som potrebovala rozuzlenie… Opäť divná logika… 😀

Po filme som sa príšerne bála. Milan sa ma asi chcel zbaviť, tak ma zobral domov. Našťastie, tam bola moja sestra s jej priateľom, síce asi by bolo lepšie keby som tam bola vtedy sama. Vysvetlil im, čo sa stalo, že som dosť vystrašená a nech sa o mňa postarajú.

Stála som akurát v strede izby a predýchavala som celú situáciu. Keď dobehol Ivan, sestrin priateľ – už teraz manžel, zhasol mi svetlo a zavrel ma v izbe. Nebola som sa schopná pohnúť.

Po pár sekundách paralýza prešla, utekala som k dverám, lomcovala kľučkou a kričala: „Prestaň blbnúť a okamžite ma pusti.“ On sa iba rehotal. Tú noc som nespala.

 

O desať rokov neskôr

Keď som ešte pracovala ako letuška, tak sa mi často stalo, že som šla DO alebo Z práce, keď bola tma. Uvedomovala som si, že v takejto práci musím počítať s rôznorodým pracovným časom, ale nemala som rada šichty počas tmy.

Jedného dňa, keď som sa vracala z práce domov, som zaparkovala auto trochu ďalej od bytovky, keďže o 3 ráno si veľmi nenavyberám. Bola tma, ticho a nikde ani živej duše.

No napriek tomu som si spokojne cupitala domov s vidinou kvalitného spánku.

Keď som zrazu jedným očkom zachytila uprený pohľad nejakého týpka. Nikde nikto len on a ja.

Niečo mi na tom nesedelo, tak som pridala do kroku. Lenže on tiež. Vedela som, že by som sa nemala pozerať, aby sme náhodou nenadviazali očný kontakt, ale potrebovala som zistiť, čo sa to, sakra, deje.

Kútikom oka som sledovala, že prebehol cez cestu a skrátil si to cez trávnik. Bolo úplne jasné, že ide za mnou. Uff. Srdce mi začalo rýchlejšie biť a začala som sa báť.

Je to naozaj nepríjemné, keď viete, že niekto ide za vami a sleduje vás. Fantázia mi začala pracovať na plné obrátky.

„Čo mám robiť? Bežať? Mám ho konfrontovať? Alebo to len zbytočne preháňam? Možno sa len stratil a chce sa ma opýtať na cestu…“ mala som sekundu na rozmyslenie.

Rýchlo som sa otočila.

Už bol pri mne.

Nahodila som nepeknú grimasu (len pre istotu) a obranný postoj (možno iba v hlave :)).

Povedal: “Hi.”

Automaticky som odpovedala: “Hi.” (Grimasa a nepekný pohľad stále pretrvával.)

Rozprával po anglicky: “Som tu na služobnej ceste. Bol som predtým v Bratislave a teraz som tu na hoteli.” (Hovoril to, akoby ma to zaujímalo. Nie, nezaujímalo.)

Ja: “Uhm, ok.” (môj výraz sa trochu zmierňoval. Možno som ho zle odhadla. Možno sa na niečo len chce spýtať. Možno je to len nejaký stratený turista. Divné síce, že o 3 ráno, keďže u nás ani diskotéky nie sú. A hlavne nie na mojej ulici. Vykročila som a dúfala, že sa ho zbavím.)

Bol to vysoký chudý blondiak s okuliarmi, štýl IT-čkára a krížom cez plece mal malú hnedú tašku. Kráčal vedľa mňa a pokračoval: “Kam ideš? Čo tu teraz takto robíš sama?… Bývaš sama?… Si pekná…”

Ach jaj, a je to tu.. Predsa som ho dobre odhadla… Bol divný. Pýtal sa blbé otázky…

Odpovedala som mu v angličtine: “Nie je to tvoja vec. Nechaj ma, prosím ťa, na pokoji.” (Chcela som, aby vypadol. Už som bola len kúsok od bytovky. Nechcela som, aby videl, kam pôjdem..)

On: “Môžem ťa pobozkať?”

Povedzte mi, je toto normálne? Podľa mňa nie.

Ja: “NIE,” veľmi jasne som mu odpovedala, zastala som a zvyšovala hlas. “Nechaj ma na pokoji. Choď preč, lebo začnem kričať.”

Trochu mu povädol úsmev.

On: “Prosím, môžem ťa pobozkať? Si pekná…” Ignorovala som to a rozmýšľala, ako sa ho zbavím, aby nevidel, kde bývam.

Môj nezáujem mu neprekážal a stále si šiel svoje: “Môžem ťa pobozkať? Prosííím, dám ti 100 €.”

Tak toto už bolo na mňa moc. Už veľmi nervózne s bojovným výrazom na tvári som zahučala: “VYPADNI, OKAMŽITE MA NECHAJ NA POKOJI, LEBO ZAČNEM VRIESKAŤ!!!”

Spravil krok vzad, asi pochopil.

Kým sa spamätal, som vyrazila a utekala do bytovky. Bohužiaľ, videl, kam som vošla, ale už mi to bolo jedno. Chcela som byť od neho čím skôr, čo najďalej.

Dostala som sa bez ujmy dnu do bytu, ale svetlo som nezasvietila (adrenalín bol silnejší ako strach z tmavého bytu :P). Bežala som rýchlo k oknu zistiť, čo robí a či už je preč. Srdce mi stále nehorázne tĺklo. Videla som, ako si pred bytovkou sadol, kukal a čakal. Asi dúfal, že sa rozsvieti. Nerozsvietilo sa.

Keď sa mi tlkot srdca vrátil do normálnu a strach odznel, tak som začala uvažovať nad tým, čo to chcelo byť. Vyzeral ako normálny chlap. Naozaj nerozumiem, prečo niečo takéto muži robia. A kto vie či tie peniaze aj reálne mal. Ak áno, prečo nevyužil na to určené profesionálne služby a takto otravuje nič netušiace ženy? Úchyl a zúfalec. Ešteže nebol agresívny.

Som naozaj rada, že ja si takýmto spôsobom zarábať nepotrebujem a veľmi rada som o týchto 100 € “prišla”.

Dúfam, že to bol ozaj cudzinec a vrátil sa tam odkiaľ prišiel. Našťastie, som ho odvtedy nevidela a snáď ho už nikdy v živote nezočím.

Fakt som si nemyslela, že v mojom malom mestečku na frekventovanej ulici (vtedy zhodou okolností nič nešlo :D) sa bude potulovať takýto úchyl. Väčšinou sa takéto veci stávajú na tých najmenej očakávaných miestach.

Vždy, keď cestujem som ostražitá. Rešpektujem zvyklosti krajín. Obliekam sa nenápadne… A nikdy sa mi niečo takéto nestalo… Áno, balili ma dáki týpkovia, ale to bolo iné.  Normálne. Nebála som sa.

Chcela som vám o mojej skúsenosti povedať, že sa to môže stať každému – hocikedy a hocikde. Ženy dávajte si pozor a verím, že vám sa nikdy nič podobné nestane.

Dôležité je, že v konečnom dôsledku to relatívne dobre dopadlo… ale blbé je, že sa mi táto skúsenosť zase spojila s tmou.

Keď idem v noci sama domov, tak mám nepríjemné pocity, myšlienky a sem-tam sa aj vystrašene obzerám. A keď sa dostanem na to miesto, kde sa to stalo, tak strach naberá na intenzite.

Postupne to zase prekonávam. Aj tým, že o tom hovorím. Verím, že sa čoskoro budem cítiť opäť v mojom meste bezpečne, spokojne a šťastne aj v tme.

 

Máte aj vy z niečoho strach? Ako proti nemu bojujete? Budem rada, ak sa o vaše myšlienky a názory podelíte dole v komentároch.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)