Minipríbeh: Ako som si pomýlila letisko v Dubaji

Celkom bežne sa môže stať, že sa ocitnete na inej autobusovej zastávke, ako ste chceli, alebo si sadnete do nesprávneho vlaku.

Oveľa menej ľuďom sa však stane, že sa nájdu na INOM letisku. Patrila som medzi tých, ktorí si mysleli, že im sa to stať nemôže. Až kým…  

 

Poďme pekne po poriadku

Skoro ráno v deň odletu nás (mňa a kamošku Ninny) vyzdvihol taxík. Vzal nás na autobusovú stanicu, pretože sme sa potrebovali dostať do Budapešti, odkiaľ sme leteli do Dubaja.

Taxikár nám hovoril: „Tiež som bol v Dubaji. Viete o tom, že sú tam dve letiská? Predtým som o tom nevedel.“

Odpovedala som mu: „Pohoda, už som v Dubaji bola. Nestratíme sa.“ Mala som pravdu, nestratili sme sa v pravom slova zmysle, heh.

Cesta autobusom bola bez komplikácií. I mestskou hromadnou dopravou sme sa v poriadku dopravili na letisko. Let nám celkom rýchlo ubehol. Plánovali sme, kedy, kam pôjdeme a čo budeme robiť. Popri tom sme pozerali von oknom a vychutnávali si pohľad na oblaky. Zbožňujem pocit byť vo vzduchu (vtedy som ešte nebola letuškou).

Keď sme už boli na letisku v Dubaji, tak som sa obzerala okolo seba a konštatovala: „Hm, vyzerá to tu úplne inak, ako si pamätám. Nejaké je to tu menšie.“

V duchu som si čítala nadpis nad letiskom: „Al Maktum International Airport, hm..“

Išli sme sa opýtať, ako sa dostaneme na metro. Pán na informáciách nám povedal, že najskôr musíme ísť von z areálu, odviezť sa autobusom a potom prestúpiť na metro. Ufff. Bolo už dosť neskoro a potrebovali sme sa dostať na ubytovanie v určený čas.

To by bolo na dlho, tak sme kašľali na to a vzali si taxík. „Tak toto je už vážne divné. Mali by sme vidieť Burj Khalifu, letisko je kúsok,“ nechala som myšlienky prúdiť nahlas. Asi ideme len dákou inou cestou. Upokojovala som sa vo vnútri.

Slová slovenského taxikára mi zneli v hlave. Dubaj má dve letiská. Zahnala som tieto myšlienky niekam do kúta a hovorila si, že potom to neskôr pozisťujem.

Hm.. Áno, vykašľala som sa na to. Nebol čas. Mali sme veľmi nabitý program. 🙂

 

Nastal čas odletu

Dovolenka nám rýchlo ubehla. V deň odletu som si ešte ráno zašla na pláž. Chcela som sa rozlúčiť so slnkom a morom, pretože na Slovensku bola zima. V Dubaji som bola vtedy v januári.

Pláž zdarma pri prvom 7* hoteli v tvare plachetnice Burj Al Arab

Rýchlo som sa pobalila a chcela som pozisťovať, ako sa dostaneme na letisko. Nemala som už veľa času. Hľadala som informáciu, z ktorého terminálu nám letí lietadlo, no nič som nenašla. Aj značka letiska mi prišla iná, ako som si pamätala. Hm, no nič. Tak sme sa dohodli, že pôjdeme na terminál 2. (Keď som bola v Dubaji predtým, tak som s nízkonákladovkou letela odtiaľ).

Museli sme vyraziť lebo hrozilo, že to nestihneme. Chceli sme ísť metrom, pretože to bol čas, keď zvyknú byť v Dubaji zápchy. Na presun na letisko sme si dali hodinu času a počítali sme, že budeme na letisku cca 2 hodiny pred odletom.

Ninny si stále vypisovala s novým nápadníkom Azizom, ktorý sa s ňou chcel prísť na letisko rozlúčiť.

Zobrali sme si naše veci a rozlúčili sa so spolubývajúcimi z bytu (veľmi zaujímaví ľudia – on veľmi dobrý klavirista a skladateľ, ona režisérka krátkometrážnych filmov). Bývali sme v mrakodrape v Dubai Marina – v centre – cez Airbnb, bola tam prijateľná cena :)).

Výhľad z mrakopradu Princess Tower na Dubai Marinu

Cupitali sme si na zastávku metra (trvalo nám to dlhšie, ako som naplánovala), metrom sme sa doviezli na terminál 1 na hlavnom letisku (trvalo to opäť dlhšie, ako malo). Aziz bol už netrpezlivý, pretože nás tam asi hodinu čakal. Cesta sa nám akosi predĺžila.

Na terminál 2 sme sa presunuli taxíkom. Keď sme sa pýtali, ako sú prepojené terminály a ako sa tam dostať, tak nám povedali, že autobusom to môže trvať aj 40 minút. Trochu sme začali stresovať, že nestíhame. Už sme mali len niečo viac ako 2 hodiny do odletu. Po asi 20 minútach sme sa dopravili na terminál 2. Ninny písala svojmu mladíkovi, že sme tam.

Keď sme vystúpili z auta a vykročili k terminálu, tak ma oblial studený pot. Vedela som, že je niečo zle. Nevyzeralo to tam tak, ako keď sme prileteli. Rýchlo som šla do haly a modlila sa, aby som videla na tabuli s odletmi náš let. Nikde som ho nevidela.

Stretli sme Aziza, bol na odchode, pretože potreboval ísť na pracovné stretnutie a nemohol už dlhšie čakať. Zdržal sa, keď ju, konečne, zbadal.

Šli sme k informačnému pultíku a spýtala som sa na leteckú spoločnosť. Povedali mi, čo som počuť fakt nechcela: „Ste na zlom letisku. Oni lietajú z druhého letiska.“

„Ako je to ďaleko?“ s hrôzou v hlase som sa opýtala.

„Hm, pri tejto premávke aj hodinu alebo viac,“ odpovedali mi. To už som bola biela ako krieda a bolo mi zle. Stres. Panika.

Ninny to tiež počúvala a všetko tlmočila Azizovi.

Museli sme okamžite konať. Naše financie sa nám dosť zúžili. Mali sme len pár drobných. Ja som mala ešte nejaké eurá.

Nahlas som uvažovala: „Musíme si vziať taxík a opýtať sa či nám vezmú eurá. Inak to nevidím reálne.“

Aziz nás povzbudzoval, že to určite stihneme. Prišiel taxíkom, tak nás nemohol hodiť na letisko a pomôcť nám. Aspoň vysvetlil taxikárovi našu situáciu v jeho rodnom jazyku, lebo ten nevedel veľmi dobre po anglicky. Keď sme sa pýtali na cenu a strelil, že to bude asi 150 dirhamov (1 € = 4 dirhami), tak ma opäť chytil stres. Eurá nechcel. Kukali sme sa s Ninny na seba a pozerali do peňaženiek. Mali sme problém.

Aziz, že nech neriešime a strčil Ninny do ruky 200 dirhamov. Trochu sme sa upokojili. Otázku peňazí sme mali vyriešenú, ale s časom to také ružové nebolo.

Rozlúčili sa, poďakovali sme mu, sadli do taxíka a verili, že to stihneme. Taxikár bol úplne mimo. Priznal sa, že nevie, ako sa dostať na druhé letisko, že on má iný rajón. „Ok, vezmeme si teda iný taxík.“ Odpovedal nám, že to zvládne.

Boli sme nervózne, bo sme nemali na to čas, aby sa teraz pri nás učil cestu na letisko. Dal si navigáciu a šli sme. Aziz písal Ninny, aby ukázala správu taxikárovi, kde napísal ulice, akými máme ísť, pretože by sme mohli skončiť v zápche a to by sme teda nedali.

Takže ešte my sme nášho taxikára navigovali. Išiel na náš vkus strašne pomaly. Minúty ubiehali a my sme stále boli ďaleko. „Ak nás tam dostanete včas, tak vám dáme celých 200 dirhamov, choďte trochu rýchlejšie,“ prosili sme ho. Vždy trochu zrýchlil, ale keď mu navigácia zacingala, tak opäť spomalil.

 

Sme na letisku?

Na druhom letisku? Na správnom letisku? Áno, spoznala som ho.

Rýchlo som taxikárovi strčila peniaze do ruky a snažila sa otvoriť dvere. Boli sme zamknuté. Hystericky som zvýšila hlas, nech nás rýchlo odomkne. Museli sme utekať a peniaze predsa dostal.

Už bolo len cca 33 minút do odletu lietadla. Mohli by sme to stihnúť. Check-in by mal byť otvorený 30 min pred odletom. Vystrelili sme z auta a otvárali kufor. Vzali si tašky a utekali. Vbehli sme do haly a hľadali náš pult na check-in (nerobili sme si ho online, lebo nebol potrebný a mysleli sme si, že to stihneme na letisku). Utekali sme k check-inu, ale nikto tam už nebol. Ako je to možné? Veď sme to presne stihli.

Opäť stres a panika. Pracovníčky pri vedľajšom pulte sa nás opýtali: „Idete do Bukurešti? Máte ešte čas.“

„Nie, my ideme do Budapešti,“ lapali sme po dychu a rýchlo odpovedali. „Ešte by sme to mali stihnúť, je 30 minút pred odletom lietadla, pomýlili sme si letisko,“ začali sme im opisovať, čo sa nám stalo. Prosili sme ich, aby nám pomohli dostať sa do lietadla. „My to musíme stihnúť.“

Slečna zdvihla telefón a niekam volala. Povedali nám, že musíme počkať na manažéra, že snáď nám on pomôže. S Ninny sme na seba zatiaľ kukali a tvárili sa ako obrovské kôpky nešťastia.

Začala som uvažovať, kam by sme šli, keby nás do lietadla nepustili (stále sme mali nádej). Naše ubytko už bolo obsadené (vravel mi to majiteľ bytu), možno by som vedela napísať známemu, ktorý tam býva a na noc či dve by nás snáď ubytoval. Plán B bolo prespatie na pláži. Bolo celkom teplo. 🙂 Ale čo s letenkou? Letenka na poslednú chvíľu je predražená. Okrem toho som sa potrebovala dostať domov, pretože som musela pracovať a financie na mojom účte sa tiež rapídne znížili.

Zo zamyslenia ma vyrušil manažér, ktorý bol naša posledná nádej, ako sa dostať v ten večer domov. Tiež niekam volal. Pýtal sa nás či máme podpalubnú batožinu. „Nie, nemáme. Máme len príručnú,“ okamžite sme mu odpovedali s nádejou v hlase. Napäto sme čakali, ako dopadne telefonát.

Vtedy mi to prišlo ako večnosť. Nakoniec povedal: „Dobre, môžete letieť.“ Naše tváre sa vyjasnili a začali sme im ďakovať. Manažér pokračoval: „Keď vám slečny dajú letenky, tak choďte priamo k lietadlu, nezastavujte sa v duty free.“ Prikyvovali sme, že to by nám ani nenapadlo a sme rady, že stihneme lietadlo.

Cez kontrolu sme prešli asi za dve minúty. Nikto tam nebol. To je výhoda malých letísk. Vydýchla som si, pretože na hlavnom letisku by sme sa pri kontrole a presune po letisku riadne zdržali.

Keď sme prišli k lietadlu, tak len vtedy začal boarding. Nechápali sme, prečo nás tak vystresovali :). Boli sme vďačné a šťastné, že všetko dobre dopadlo.

Vtedy mi nebolo všetko jedno, ale teraz sa už nad týmto príbehom len pousmejem. Dnes patrí k mojim najobľúbenejším.

Ak sa vám príbeh páčil, budem rada, ak mu dáte like alebo sa oň podelíte aj s vašimi priateľmi.

Written by Martina
Pred pár rokmi som opustila prácu v korporácii a vydala som sa cestou väčšej slobody, ktorá mi dáva možnosť cestovať nielen po Slovensku. Mám rada dobrodružstvo a rada snívam, avšak niečo pre to aj robím, aby sa sen stal realitou. Pracujem ako freelancer, ale niekoľko mesiacov žijem hlavou v oblakoch. Doslova. Pracujem ako letuška. Chcem spomínať na to, čo som zažila a nie to, čo som vlastnila, preto dlho #neobsedím :)